Formačný rozhovor (I.)

0 Formácia

Formácia je komplexná záležitosť. V tomto článku sa chcem sústrediť len na jednu z nenahraditeľných metód formácie, a tou je formačný rozhovor. Ako hlavný prostriedok formácie ho spomína aj známy cirkevný dokument Vita consecrata: „Hlavným prostriedkom formácie je pravidelný a častý osobný rozhovor – výborná praktika s vyskúšanou účinnosťou“ (66).

Už len z toho krátkeho predstavenia formačného rozhovoru vidno, že sa nejedná len o nejaký obyčajný rozhovor. Má byť pravidelný, častý, osobný, účinný… Má byť predovšetkým rozhovorom, ktorý druhého formuje, pomáha mu meniť sa, pomáha mu rásť, realizovať svoje povolanie. Formátor sa stretáva s formovaným každý deň, ale čas formačného rozhovoru by mal byť zvlášť pripraveným stretnutím.

Rozhovor by mal byť stretnutím dvoch osôb. Osôb slobodných, vedomých, samostatných, zodpovedných, zrelých…. Nezabúdajme, že sa s druhým človekom stretávame nielen na vedomej, rozumovej úrovni, ale aj na podvedomej, citovej. „Hlbina hlbine sa ozýva…“ (Ž 42, 8). Komunikácia prebieha na všetkých úrovniach bytia človeka. Preto k stretnutiu nestačia len milé a múdre slová, ale hlavne vnútorný postoj srdca. „Z hĺbky srdca hovoria ústa“ a vedzme, že ešte skôr, ako začne hovoriť jazyk, hovorí celé naše telo (neverbálna komunikácia). Každý hovorí tým, kým je, čo v sebe nesie, čo aktuálne prežíva.

Niektoré podmienky formačného rozhovoru

S človekom sa dá zmysluplne rozprávať, len ak je otvorený. Inými slovami, len ak on sám chce, ak je ochotný niečo prijať, ak on sám hľadá a očakáva pomoc. Určite už každý zakúsil, ako ťažko sa rozpráva s človekom, ktorý nechce, ktorý sa skrýva, bojí, bráni, nepočúva… Pri formačnom rozhovore je teda veľmi dôležitá vnútorná motivácia, že formovaný sa chce formovať, chce žiť svoje povolanie a vie, že potrebuje pomoc i sprevádzanie skúsenejšieho, teda formátora. Na prvých stretnutiach je potrebné všimnúť si túto vnútornú motiváciu a keď chýba, tak ju treba vzbudiť vo formovanom, lebo to vôbec nie je samozrejmá vec. Problém tiež väzí v tom, že formačné rozhovory sú zvyčajne „predpísané“ a v určitom slova zmysle „nanútené“, vopred dané. Formovaní prichádzajú na rozhovor, lebo ho oň požiadal formátor. Nevyšli oni s vlastnou iniciatívou. Ukázať význam týchto rozhovorov a vzbudiť autentický postoj otvorenosti, dôvery, hľadania a chcenia vo formovanom je naozaj umenie. Je potrebné niekoľko stretnutí (aj niekoľko mesiacov), kým sa toto puto dôvery a otvorenosti vybuduje. Prvé stretnutia majú byť venované práve tomuto – vzbudeniu dôvery, otvorenosti a ochoty formovať sa. Aby sa táto vnútorná pohnútka (ovocie slobodného rozhodnutia) vytvorila, je potrebný priestor slobody. Vieme dobre, že formácia prebieha predovšetkým v srdci, ktoré sa rozhoduje. K tejto správnej vnútornej motivácii a dobrej vôli je nevyhnutná sloboda. Iba vo vzťahu, kde je táto sloboda ponúknutá a chránená, môže sa formácia realizovať, lebo tam je možnosť sa rozhodovať. Formátor musí ponúknuť dostatočný priestor k slobode cítiť sa sebou, vypovedať, čo formovaný cíti a potrebuje. To je ďalšia výrazná charakteristika formačného rozhovoru. Kvalitný rozhovor môže byť vedený len v duchu slobody a rešpektu.

Vlastnosti formátora

Z vlastností, o ktoré sa má neustále snažiť formátor, vyniká dobrota. Ide o akési vnútorné teplo, žičlivosť, dobroprajnosť, srdečnosť. Táto vlastnosť má oživovať každý vzťah a pomáha v tvoreniu dobrej klímy stretnutí a rozhovorov. Iba s touto vlastnosťou je možné byť formátorom, byť nablízku človeku a pomáhať mu rásť. Inými slovami, ide o konkrétny prejav lásky, ktorá chce pomôcť a dávať len to dobré. Dobrota sa prejavuje v úcte k osobe nezávisle od toho, či spĺňa naše predstavy a očakávania, či je nám sympatická alebo nie. Vzorom dobroty je Pán Ježiš. Od neho je možné nielen sa dobrote učiť, ale ju aj čerpať a získavať. V tejto dobrote sa skrýva aj kľúč k akceptácii a prijatiu osoby. V rozhovore sa dá posúvať dopredu len s jemnosťou a taktom. Je to vlastne určitý odtieň dobroty. Ukazuje sa v citlivosti a vnímavosti na život a hodnotu druhého človeka. Jemnosť je skutočná blízkosť spojená s dobrotou a úctou. A s jemnosťou sa spája aj trpezlivosť, lebo človek vždy rastie pomaly. Hlboké premeny v ňom sa dokonávajú veľmi pomaly. Jemnosť nám pomáha s veľkou úctou, nehou a zodpovednosťou vstupovať do života iných, nakoľko nám to oni sami dovolia. Ide o zodpovednú blízkosť voči formujúcemu sa.

Neposlednou vlastnosťou, ktorá je nevyhnutná pre efektívne formačné rozhovory, je empatia. Na jednej strane je darom, ale je tiež vlastnosťou, na ktorej treba pracovať a zdokonaľovať ju. Ide o schopnosť vcítiť sa do prežívania iného človeka, do jeho situácie a potrieb, skúsenosti a aktuálneho prežívania. Empatický človek sa snaží pozerať sa na iného akoby jeho očami, vnímať ho jeho srdcom. Chápe ho a zároveň aj cíti. Jedná sa o výnimočnú citlivosť na druhého človeka a jeho vnútorný svet. Empatia a ani bezpodmienečná akceptácia však vôbec neznamená súhlas s chybným či hriešnym konaním danej osoby.

Formátor, ktorý chce efektívne viesť formačné rozhovory, má byť autentický, pravdivý v svojom slove i prežívaní a vo svojej službe. Jeho slová majú byť o jeho osobnej viere, jasnom presvedčení, vnútornom zápase. Na prvom mieste sa musí on sám neustále formovať, pracovať na sebe, žiť svoje povolanie. Iba takto vtiahne do procesu formácie aj sebe zverených. Jednou z dôležitých vlastností formátora je byť citlivý nielen voči druhému, ale aj voči sebe samému, rozumieť svojmu vnútru, motiváciám a aktuálnym stavom. Rozoznávanie vlastného spôsobu reagovania je nevyhnutnou podmienkou objektívneho rozoznávania pocitov a postojov vedenej osoby. Keď chceme dobre formovať druhých, formujme najprv seba.

Praktické smernice pre efektívny formačný rozhovor

Praktická otázka času je dôležitá. Efektívnosť týchto formačných rozhovorov závisí aj od ich pravidelnosti a stabilného rytmu. Pravidelnosť je veľmi potrebná. Ideálna pravidelnosť je raz týždenne, ale postačujúca je aj každé dva týždne. Raz za mesiac je už naozaj minimum. Záleží to však aj od danej etapy formácie a eventuálneho problému, ktorý riešime. Postulát, noviciát si žiada užší interval, študentát či čas po prvej profesii znesie aj zriedkavejší časový odstup. Na základe skúseností sa odporúča, aby konkrétny čas jedného stretnutia a formačného rozhovoru bol asi tak 45-50 min. Tento čas stačí na vypovedanie toho dôležitého, ako aj na spoločné analyzovanie a riešenie. Obmedzený čas v dobrom slova zmysle tlačí na obidvoch účastníkov konverzácie. Je dobré, ak formátor aj formovaný vedia dopredu, kedy sa asi rozhovor končí. Nemusí sa všetko vyriešiť na jednom stretnutí. Vlastne pravidelnosť stretnutí zabezpečuje, že nič nebude pominuté a zanedbané. Môžu sa k tomu vrátiť nabudúce a dokončiť to, čo sa na predchádzajúcom stretnutí začalo alebo, ako často býva zvykom, úplne na koniec stretnutia letmo spomenulo, a stojí to za pozornosť. Dvoj-troj-štvorhodinové rozhovory väčšinou nevedú nikam. Strácajú svoju intenzitu. Nikto sa nevie tak dlho sústrediť a celý vložiť do takého dlhého rozhovoru. Väčšinou sa tam len opakujú tie isté argumenty a dôvody. A aj prakticky málokto dokáže byť plne sústredený počas niekoľkých hodín a pozorne načúvať.

Vážne rozhovory by sa, pre dobro formátora i formujúceho sa, nemali robiť vo večerných hodinách. Keď riešime vážne veci, tak potrebujeme aj dostatočný priestor na ich spracovanie, musia v nás vyznieť, zostane v nás silný emocionálny náboj a napätie. Večer patrí k dokončievaniu a uzatváraniu vecí, nie k otváraniu nových problémov. Večer je každý prirodzene unavený a máme oslabenú sebakontrolu, preto sa môžu ľahko povedať veci, ktoré sme takto alebo v danej chvíli či danému človeku povedať nechceli. Skôr ako zo slobodného rozhodnutia a uváženia to mohlo byť pod tlakom vnútornej dynamiky napätia, únavy, slabosti.

Téma rozhovorov

Hlavnou zásadou formačných rozhovorov je hovoriť všetko, úplne všetko, čo príde na myseľ, čo pri tom cítime, všetko, čo sa nám s danou udalosťou spája, a zvlášť to, ako sme to prežívali. Na začiatku rozhovorov bude dôležité pozvanie k maximálnej úprimnosti. Je dobré vysvetliť, že práve tu je bezpečný a vhodný priestor vypovedať všetko, čo v nás je a čo chceme. Aj keď sa to na prvý pohľad môže niekomu zdať ľahké, nie je to vôbec také jednoduché. Keď príde na myseľ viac vecí, treba začať od tej ťažšej, o ktorej sa nám ani nechce hovoriť, lebo sa v nás rodia rôzne zábrany. Ide o to vysloviť všetky veci, ktoré som prežil, prežíval a niekde v sebe nesiem. Všetko je totiž dôležité, niet tu maličkosti bez významu. Všetko treba hovoriť tak, ako mi to prichádza na myseľ. Hovoriť o všetkom je oslobodzujúce a má aj svoj silný uzdravujúci efekt.

Diskrétnosť

Tak ako formujúci sa má „povinnosť“ (možnosť) hovoriť všetko, tak formátor má skutočnú povinnosť všetko chrániť tajomstvom a diskrétnosťou. Jedná sa o jedno z najprísnejších profesionálnych tajomstiev z úcty k dobrému menu danej osoby. Treba to však aj jasne povedať na začiatku rozhovorov a ubezpečiť formujúceho sa o diskrétnosti a zachovaní tajomstva zo strany formátora. Môžeme to dokonca prirovnať k spovednému tajomstvu. Všetko, čo zaznie na tých stretnutiach, má byť zahalené tajomstvom a praktické veci, ktoré vzídu z rozhovoru, má riešiť za seba sám formujúci sa, nie formátor.

Poznanie seba

Formačné rozhovory majú slúžiť k solídnemu poznaniu seba. V tomto poznaní seba ide nielen o poznanie vonkajších faktov a dát z môjho života, ale predovšetkým o dôkladné poznanie toho, čo tvorí moju vnútornú identitu. V takomto rozhovore chceme vidieť a pochopiť vnútornú psychickú dynamiku daného človeka. Chceme spoznať najhlbšie motivácie v povolaní (prečo to robím, prečo chcem byť zasvätený, prečo nechcem…), odhaliť zvlášť tie nezrelé motivácie, ktoré sú poznačené falošnosťou, zdanlivým dobrom, strachom a egocentrizmom. Ide teda o určité hlbšie poznanie svojho vnútorného fungovania a svojho citového prežívania, odhalenie štýlu svojho bytia, reagovania na bolesť, sklamanie či neúspech. Všetko, čo som zažil, je kdesi vo mne a tvorí môj vnútorný svet, preto treba rozprávať o všetkom a nič neopomenúť. K môjmu vnútru patria nielen udalosti (fakty) minulosti, ale aj pocity, potreby, motivácie, očakávania, ideály, hodnoty, traumy a zranenia… Totiž to nepoznané, zabudnuté, potlačené nás najviac ovplyvňuje a determinuje. Len to, čo sa spozná, môže sa aj kontrolovať, meniť či ovplyvňovať. Takéto hlbšie poznanie seba samého je predpokladom k väčšej slobode a rozvoju vlastnej osoby. Rastieme len vtedy, ak sa poznáme a vieme, čo v sebe nesieme a kým sme. K solídnemu poznaniu seba patrí aj poznanie a jasné pomenovanie svojho hlavného problému, ktorý sa často objavuje v rôznych podobách a situáciách a s ktorým často máme do činenia.

P. Metod Lukačik, redemptorista

foto: archív zz

(pokračovanie nabudúce)