Druhé obrátenie ( 2.časť)

Druhé volanie Petra. Scéna sa veľmi podobá scéne z prvého volania. Miesto je to isté: Genezaretské jazero. Okolnosti sú veľmi podobné. Peter a ostatní apoštoli chytajú ryby a počas celej noci nechytili nič. Na svitaní im Ježiš, ktorý stojí na pobreží, káže spustiť siete z pravej strane loďky. Urobia tak a chytia veľké množstvo rýb. Potom všetci vystúpia na breh a jedia s Ježišom. Iba dvakrát je v evanjeliách spomenutá „pahreba“: na nádvorí najvyššieho veľkňaza (Jn 18,18) a pri stretnutí Petra so vzkrieseným Pánom. „Uvideli tam pahrebu“ (Jn 21, 9). Trojnásobné zapretie Petrovo sa odohralo pri pahrebe a pri pahrebe tri krát vyznal svoju lásku svojmu Majstrovi. Po tom všetkom, čo sa odohralo pri pahrebách, nemohol byť Peter viac schopný pozrieť sa na žiadnu pahrebu bez toho, aby sa mu nevynorili bolestné spomienky.

 Po jedle sa Ježiš obráti k Petrovi, tak ako to urobil pred niekoľkými rokmi a volá ho k tomu, aby ho nasledoval, tento raz vo forme trojitej otázky: „Šimon, miluješ ma viac, než títo? … Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád … Pas moje baránky“ (Jn 21,1-19) . Tentoraz sa Ježiš pýta Petra: „Miluješ ma viac, než ma milujú títo ostatní?“ Prečo Ježiš robí toto porovnávanie? Zdá sa, ako keby sa Petra pýtal: Čo je tou opravdivou motivačnou silou tvojho života; na čom spočíva tvoj pohľad? Si stále zameraný na seba samého, na svoje úspechy, na svoju efektívnosť, na porovnávanie seba samého s inými, na spoliehanie sa na svoje vlastné zdroje a sily, na svoju vlastnú schopnosť milovať?

 Peter bol schopný prekonať túto krízu a povedať „áno“ Ježišovi. Táto kríza ho naučila veľa. Umožnila mu urobiť zrelšiu odpoveď, hlbšiu, a kvalitatívne odlišnú od tej, ktorá sa odohrala pred troma rokmi. Teraz si je vedomý svojich hraníc a svojich pádov a toto vedomie ho robí pokornejším. Teraz už nie je jeho oddanosť založená na jeho vlastných schopnostiach, ale skorej na slove Ježišovom, ktorý ho povolal. Teraz sa oddá (odovzdá, daruje) ukrižovanému Pánovi a Kráľovstvu, ktoré nepochádza z tohto sveta, a ktoré je založené na viere. Teraz je ochotný nasledovať Pána bez ilúzii a sentimentalizmu.

 Ježiš mu jasne dal najavo, že iba v takej miere, v akej ho miluje, bude schopný živiť baránkov a ovečky, ktoré mu budú zverené. Peter bol jednoznačne zameraný na činnosť. A preto to, čo mu Ježiš povedal je namierené na túto charakteristiku: ‘Moje ovce a baránky nebudú živené tým, čo ty, Peter, pre ne vykonáš, ale tým, ako im odovzdáš moju lásku k tebe a tvoju lásku ku mne a spôsobom, a tiež tým, ako oni budú schopné zažiť skutočnosť mojej prítomnosti v tvojom živote a tvoju prítomnosť u mňa. A tak je zrejmé, že to, čo je hlavné v identite apoštola, nie je úspech v jeho službe, ale schopnosť ukazovať iným Ježišovu milujúcu prítomnosť vo svojom vlastnom živote.

 Keď sa raz pýtali Matky Terezy, ako sa môže pozerať na všetku tú biedu na kalkatských uliciach, kde jej práca je len zlomkom toho, čo by tam bolo potrebné vykonať, odpovedala: „Mojou úlohou nie je byť efektívna. Mojou jedinou úlohou je byť verná.“ Ježiš ako keby podčiarkol toto volanie k vernej láske v nasledujúcej časti dialógu:

 „Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: Poď za mnou!‘“ (Jn 21,18-19)[1]

 Toto bol pre Petra rozhodný moment – nové povolanie k tomu, aby odumrel sebe samému a to radikálnym spôsobom a k tomu, aby sa rozhodol pre Ježiša s víziou, očistenou láskou, zbavenou arogancie a spoliehania sa iba na seba samého. Jediné, na čo bude odteraz založené jeho nasledovanie Pána bude len viera a dôvera v moc Kristovej lásky voči nemu. Predtým Peter vo veľkodušnom geste opustil svoju loďku, svoju prácu, dom, rodinu, teraz sa však od neho požaduje, aby vydal seba samého, aby bol vedený tam, „kde by radšej nešiel.“

 To, čo Ježiš žiadal od Petra, vykonal aj on sám. Evanjeliá spomínajú 22 krát frázu „bol vydaný“. Základným významom tejto slova bolo prakticky toto: v živote Ježišovom prišlo často k momentom, kedy on sám už nebol aktívnym subjektom, ktorý by mal kompletne pod kontrolou svoje činy, ale stal sa objektom, s ktorým zachádzali iní a o ktorom iní rozhodovali. Ježiš sa tak dostal od aktívneho stavu do stavu pasívneho, od úlohy subjektu do úlohy objektu, od pracovania v slobode k čakaniu na to, čo iní rozhodnú a k prijatiu toho, čo iní s ním urobili. Boli situácie, kedy sa dostal doslova do takej pozície, že bol vedený tam, „kde by radšej nebol šiel.“

  Naše povolanie k zrelému učeníctvu

 Každý jeden človek, ktorý chce vážne nasledovať Pána, bude musieť tak či onak cestovať po tej istej ceste, ako Peter. Učeníctvo Petrovo od jeho prvého povrchného obrátenia až k jeho neskoršiemu zrelému obráteniu cez fázu krízy je paradigmou procesu obrátenia každého kresťana. Podobne ako Peter, aj my v istom momente svojho života počujeme svoje prvé volanie k učeníctvu. Rozhodneme sa nasledovať Krista v totálnej oddanosti. Podobne ako apoštoli, aj my sa staneme učeníkmi, ktorí „opustili loďky a siete“ ba dokonca svoje rodiny. Vtedy sa nám to zdalo ako vrchol veľkodušnosti.

 Toto všetko iste prispelo k myšlienke nášho učeníctva; všetko to, čo sme prijali alebo čoho sme sa zriekli, bolo pre nás ľahké a zdalo sa nám to uskutočniteľné bez veľkých problémov. Pánovu prítomnosť sme cítili doslova hmatateľne a modlitba bola pre nás zdrojom útechy a osvieženia, čo nám pomohlo postaviť sa tvárou tvár k ťažkostiam, ktoré stáli v ceste plnému prežívaniu a praktizovaniu nášho apoštolátu, v ktorom sme Ježiša „cítili“ ako svoju oporu a inšpiráciu. Celibát, hoci vždy ostal pre nás symbolom zrieknutia sa čohosi pekného, bol pre nás radosťou, lebo Kristus bol pri nás a my sme jeho prítomnosť silne cítili vo svojich srdciach a dušiach. Hoci naše prvé roky v kňazskom živote neboli bez zápasov a ťažkostí, predsa u väčšiny z nás sa nachádzal zápal a veľkodušnosť, ktoré nám dávali silu byť radikálnymi.

 Čo sa však začne diať po rokoch? Postupne, temer nepochopiteľne, prvé nadšenie začne odchádzať. Cieľ sa začne stávať zahmleným a matným. Horlivosť sa môže zdegenerovať na premrštenú aktivitu. Vedome či nevedome si začneme budovať svoje vlastné kráľovstvo, v ktorom sa, ako tak roky utekajú, staneme čím ďalej, tým viac zaborení. Je možné, že budeme riadiť svoju vlastnú farnosť, svoju misijnú stanicu, svoju školu, svoju vývarovňu, svoj seminár veľmi úspešne a efektívne, avšak tieto naše projekty budú v skutočnosti riadiť nás a naše životy (a nie naopak). „Polovičku času sa nerozhodujeme my sami, ale sme jednoducho nesení prúdom, bez ohľadu na to, o aký prúd ide, konajúc impulzívne bez rozmýšľania alebo rutinovo, prispôsobujúc sa zvyklostiam a odpovedajúc na očakávania ľudí.“ (Ruth Burrows).

 Často a ľahko sa začneme stávať vysušenými takmer zo všetkej svojej energie alebo ako keby sa z nás vyparil duch, a to hlavne vtedy, keď naše projekty neuspejú; alebo keď nás iní neocenia pre to, čo robíme. Alebo snáď ľudia, s ktorými žijeme v komunite, sú nemožní a nie je ľahké s nimi vychádzať. Pre niektorý z týchto dôvodov alebo snáď kvôli všetkým z nich, začneme zakusovať osamelosť, istý druh izolácie a prázdnotu. Čistota mi môže začať spôsobovať ťažkosti, o akých som nikdy predtým ani netušil. Pán sa mi bude zdať nesmierne vzdialeným, mlčiacim, ba dokonca neskutočným. Dávna blízkosť, ktorú sme v jeho prítomnosti zakusovali, sa vytratí, a ak sme čestní, tak nebudeme zdôrazňovať, že jeho vôľa je naším každodenným pokrmom.

 Pre množstvo ľudí sú tieto normálne skúsenosti znásobené a prinesené do kritického bodu aj za pomoci náhodnej vážnej straty alebo nepochopenia, ťažkej choroby, smrti priateľa alebo rodiča. Istý stupeň neuspokojenosti, znechutenia, alebo snáď dokonca aj rozčarovania môže začať nabúravať naše celé bytie. Začneme cítiť, že všetko naše úsilie je nedôležité ak nie priamo zbytočné. Ťažkosti, prekážky ba dokonca prenasledovania sa začnú množiť, začnú prichádza dokonca z miest, kde by sme to najmenej očakávali, dokonca od tých, s ktorými pracujeme alebo od predstavených či biskupa. Staneme sa unavenými; začneme túžiť po nezávislosti, po tom, aby sme robili čosi dôležitejšieho, aby sme si nejakým spôsobom zariadili život po svojom. Alebo môže prísť k túžbe „usadiť sa“, začať robiť iba to, čo je nevyhnutné, bez hľadania čohosi nového, bez zmeny, bez kreativity. Najťažším pokušením takej to krízy je pokušenie ku kompromisu. Začneme sa ohliadať po nejakej pohodlnej pozícii, ktorá by stála niekde medzi evanjeliom a „svetom“, čo môže prakticky vyzerať tak, že hoci navonok budeme preukazovať úprimnosť, niečo, čo sa bude zdať byť „nedotknuté“, v skutočnosti vo vnútri budeme uzavretí, bez dynamizmu učeníctva a lásky.

 Tieto ťažkosti nás položia pred kľúčovú alternatívu: buď zostať v znechutenom a priemernom stave alebo sa rozhodnúť znova pre radikalizmus evanjelia a to omnoho zrelším spôsobom. Pre väčšinu z nás tým najväčším pokušením zostane pokušenie hodiť kotvu do pokojných vôd priemernosti a tam sa nadobro usadiť. Nesmierne dôležitou skutočnosťou je to, že ak ma všetky tieto skúsenosti a vnútorné búrky majú viesť k rastu, k novému smeru v mojom živote, musím odolávať pokušeniu popierať ich buď tým, že sa budem tváriť, že sa nič nedeje, alebo že ich budem potláčať tým, že budem pred nimi unikať útekom k prehnanému oddávaniu sa práci, alkoholu, drogám, televízii, románom alebo ktorejkoľvek inej z tisícky možností úniku.

 Čo je tu nevyhnutné, ak chcem tento stav vyriešiť je to, aby som vstúpil s plnou odvahou do tajomstva svoj ho života a svojej existencie a toto tajomstvo prijať. Opravdivá láska a sebadarovanie, ku ktorému Ježiš každého z nás povolal, a na ktoré sa ja musím zamerať, je možné iba v tej miere v akej dovolím týmto skúsenostiam, aby ma viedli k pochopeniu mňa samého a to na stále hlbšej úrovni, a aby som bol schopný postaviť sa tvárou v tvár k tomu svojmu novému ja, ktoré objavím, aby som ho bol schopný prijať a milovať. Aby som bol schopný povedať „áno“ sebe samému so všetkým tým, čo k tomu patrí: mojim limitom, sebectvám, strachomtúžbam vlastniť, ale aj mojím pozitívnym vlastnostiam a darom s vedomím, že nemám na sebe nič, čo by som nebol dostal od Boha ako prejav jeho tvorivej lásky voči mne. Tento druh prijatia je aktom viery v Boha, ktorý ma stvoril v láske, a ktorý ma nepretržite a bez prestania volá k tomu, aby som sa stal tým najopravdivejším „sebaja“*. Verím naozaj, že ma Boh miluje takého, aký som teraz a nie takého, akým by som si želal byť?

 A presne v tomto nájdení a prijatí samého seba spočíva podstata môjho ďalšieho kroku, ktorým je prijatie výzvy k tomu, aby som zomrel sám sebe, tým aspektom môj ho bytia, ktoré ma vedú k tomu, že sa sústreďujem na len svoje vlastné ja, na uspokojovanie seba samého, na svoje ambície, na svoje nezriadené túžby. V srdci tejto výzvy je volanie k tomu, aby som sa obrátil od seba samého,  aby som uprel svoje oči „iba na Ježiša“. To znamená žiť síce s veľkými ambíciami a zápalom, avšak nasmerovaným iba na budovanie Ježišovho Kráľovstva a nie môjho vlastného.

 Je to volanie k tomu, aby som videl veci s jasnejším pohľadom, aby som začal žiť chudobne, čisto, poslušne, milujúco, súcitne, modlitebne a to znova a s novou perspektívou. Toto všetko ma bude viesť k novej forme mojej prítomnosti v Bohu, vo mne samom a v iných. Toto bude predpokladať pokoru a zdravú nedôveru, ochotu hľadať pravdu, a byť vedený ako učeník tam, „kde by som radšej nechcel ísť“, byť vedeným slovom Boha, kráčať v jeho sile, avšak predovšetkým uznať, že – ľudsky povedané – je nemožné žiť tento svoj život naplno kreatívnym životodarným spôsobom, iba ak z moci Božieho Ducha. S ním sú možné všetky veci.

 Každý jeden z nás bude volaný a každý jeden z nás v tejto rozhodnej chvíli svojho nasledovania, keď sme pozývaní k omnoho hlbšiemu stupňu záväzku a oddanosti – zostane pred Pánom slobodný – slobodný povedať mu svoje „áno“ alebo „nie“. Keď ma Boh volá v tejto fáze môjho života, on odo mňa chce, aby som zničil a vzdal sa zamerania na seba samého, ktoré je tak hlboko zakorenené v každom jednom človeku. Na to, aby som dokázal kapitulovať pred touto transformujúcou prácou Boha, je nevyhnutná disciplína – nie disciplína prísnej kontroly, ale taká, ktorá by mi dovolila, aby som sa nechal viesť duchom. Iba Božia láska je schopná ma vyviesť zo mňa samého proti mojím vlastným prirodzeným túžbam, aby som bol schopný dať sa do služby iných.

 Podobne, ako tomu bolo aj u apoštolov, aj u nás tým úvodným volaním bude opustiť veci, ktoré vlastníme – zamestnanie, profesiu, domov, možnosť mať vlastnú rodinu, polia a množstvo materiálnych vecí. Avšak na Genezaretskom jazere po zmŕtvychvstaní, keď sa apoštoli pozerali na Ježiša znova tak, ako keby boli nanovo pohltení vo všetkých týchto jeho veciach, ich Ježiš volal znova ísť mimo, ako je to vyrozprávané v jeho dialógu s Petrom, nie iba od svojich vecí, aktivít, ale od seba samých.

 Ján hovorí v tomto texte, že Ježiš naznačil Petrovi, akou smrťou zomrie. Čo však bolo tou smrťou, ak nie jeho každodenné umieranie svojmu vlastnému egoizmu, svojej prudkosti, svojmu strachu? Je však utešujúce si všimnúť, že napriek svojej stále sa prehlbujúcej oddanosti a láske k Ježišovi, dokonca už na konci svojho života, jeho strach ho bol ešte stále schopný premôcť. Príbeh Quo vadis? hovorí o tom, ako utekal z mesta Ríma, keď bolo prenasledovanie Nerónovo v plnom prúde. Na svojej ceste z mesta je prekvapený stretnutím sa s Ježišom. Keď sa ho pýta, kam ide, Ježiš mu odpovedá: „Do Ríma, nechať sa tam znova ukrižovať!“ Peter, pokorený avšak zároveň aj posilnený týmto stretnutím, vrátil sa do Ríma a bol schopný s konečnou platnosťou vydať svoj život pre Ježiša a pre jeho Kráľovstvo.

 Snáď Boží plán pre môj život nebude až taký dramatický, ako bol pre Petra. Avšak v živote každého jedného z nás bude platiť to isté: otázkou nebude „čo“ je obsahom môjho života, alebo čo tomuto môjmu životu dáva hodnotu? Otázka bude znieť skorej: ako jasne je na mojom živote viditeľná láska, ktorou ma miluje Boh?

 Milan Bubák


[1]Tento dialóg je veľmi zaujímavý. Je tu hra slov milovať a mať rád, v gréčtine agapás me a filó se): Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma (agapás me) väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád (filó se).“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma (agapás me)?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád (filó se).“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rad.“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád (fileís me)?“ a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád (filó se).“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“ (Jn 21, 15-19). Čo táto hra slov môže asi znamenať?

 

* POZNÁMKA k „sebaja“:

                V texte sa pracuje s termínom „the self”. Je to jungiánsky termín, ktorý v pôvodine v nemčine znie Das Selbst. Tento termín je do slovenčiny jedným slovom absolútne nepreložiteľný. V slovenčine je potrebné nájsť vhodný termín, ktorý by jedným slovom, bez možnosti upadnutia do zmätku alebo nedorozumenia, vyjadril to, čo vyjadruje pôvodný termín. Na vysvetlenie tohto termínu tu uvádzam to, čo o ňom píšu dvaja českí katolícki teológovia Tomáš Halík a Karel Skalický. Tomáš Halík píše: „[Človek sa pri svojej snahe o tretí stupeň integrácie vlastnej osobnosti] ocitá pred vlastným cieľom cesty individuácie. Stretnutie osobného ja s akýmsi hlbším jadrom osobnosti. Jung tu používa ťažko preložiteľné slovko Das Selbst, ktoré by sme snáď mohli preložiť ako „to, o čo ide”, „hlbinné ja” atď. Zrovnáva sa zo slovami sv. Pavla: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus (Gal 2, 5) a mystici hovoria o „iskre v duši” alebo o „základe duše”.”[1]

                Karel Skalický píše: „Čo však Jung presne chápe oným Selbst, ktoré si dovoľujeme preložiť nami vytvoreným slovom sebaja?  „Sebaja”, vysvetľuje Jung, „má práve toľko do činenia s ja ako slnko so zemou. Nesmieme si ich zamieňať.” Sebaja „je nám cudzie, a predsa tak blízke, je nami samými, a predsa je nám nepoznateľné”. „Keď to zoberieme intelektuálne, sebaja nie je nič iné, ako psychologický pojem, konštrukcia, ktorá ma vyjadriť pre nás nepoznateľnú bytosť (…). Mohlo by sa tak práve dobre označiť ako ‘Boh v nás’.”[2]

                Ja som sa rozhodol všade tam, kde sa v pôvodnom texte používa výraz „self”, použiť výraz „sebaja” (napísané kurzívou a v úvodzovkách). Prosím však čitateľa, aby vyššie uvedenú definíciu tohto „sebaja” mal na pamäti.)

 


[1]AD. Magazín pro mladé, 95/6, str. 15.

[2]Karel Skalický: Po stopách neznámeho Boha, Aula, Praha, 1994, str. 94