Digitálna komunikácia: šesť veľkých výziev pre pastoračnú činnosť

0 Médiá

Chcel by som predstaviť šesť dôležitých výziev, ktoré dáva digitálna komunikácia našej pastoračnej činnosti. Mám pritom na zreteli slová Benedikta XVI., že „sociálne siete sú živené túžbami, ktoré sú zakorenené v srdci človeka“. [1]

Internet je skutočnosť, ktorá sa stala súčasťou nášho každodenného života. Nie je to žiadna option – teda niečo, čo si možno vybrať, skôr je to fakt. Inter-net sa predstavuje ako spojovacie tkanivo rôznych ľudských skúseností. Nie je to teda nástroj. Technológie komunikácie vytvárajú digitálne prostredie, v ktorom sa človek učí informovať, spoznávať svet, nadviazať a udržiavať vzťahy. „Digitálne prostredie nie je paralelný alebo len čisto virtuálny svet, ale je súčasťou každodennosti mnohých ľudí, predovšetkým mladých“ (Benedikt XVI.). Evanjelizácia musí s touto skutočnosťou počítať.

  1. Od pastorácie odpovedí k pastorácii otázok

Žijeme bombardovaní správami, znášame zahltenie informáciami, takzvané information overload. Dnešný problém nie je zistiť obsah správy, ale odkódovať ju, teda spoznať, či je dôležitá pre mňa, či má význam, na základe mnohorakých odpovedí, aké dostávam.

V čase vyhľadávačov na internete odpovede sú poruke, sú všade. Preto dnes nie je až také dôležité dávať odpovede. Všetci dávajú odpovede! Dnes je dôležité spoznať dôležité otázky, tie podstatné. A postarať sa tak o to, aby náš život zostal otvorený, aby k nám Boh ešte mohol hovoriť.

Kresťanské ohlasovanie dnes riskuje, že predstaví nejakú správu vedľa tých iných správ, jednu odpoveď medzi ostatnými odpoveďami. Potrebujeme sa naučiť predstavovať evanjelium ako knihu, ktorá vlastní všetky správne otázky, a nie ako knihu, ktorá vlastní všetky správne odpovede.

Potrebujeme objaviť poznanie starého kresťanského slovníka a z neho jedno veľké slovo: duchovné rozlišovanie. Duchovné rozlišovanie znamená rozoznať medzi mnohými odpoveďami, ktoré dostávame. Znamená tiež rozoznať, aké sú dôležité otázky, tie pravdivé a podstatné. Je to komplexná práca, ktorá si vyžaduje veľkú duchovnú citlivosť.

Pápež František zdôrazňuje: „Pamätajme na to, že nemáme odpovedať na otázky, ktoré si nikto nekladie“ (Evangelii gaudium 155).

Vie sa Cirkev dať zatiahnuť do otázok a pochybností ľudí? Vie prebudiť tie najhlbšie otázky v srdciach ľudí? Bude potrebné sa vedieť ponoriť do dialógu s mužmi a ženami dneška, aby sme pochopili očakávania, pochybnosti, nádeje.

Oslovilo ma, že pápež František pri odpovedi na otázku istého žurnalistu počas letu z Tel Avivu do Ríma povedal: „Neviem, či som sa priblížil aspoň trochu vašej nepokojnosti…“

  1. Od pastorácie zameranej na obsahy k pastorácii zameranej na osoby

Dnes sa menia spôsoby využívania obsahov, preto sledujeme pády mnohých programov! Ešte nedávno MTV (Music Television) bola medzi mladými považovaná za kultovú televíziu. Teraz je v kríze alebo ak chceme, mení sa z toho, čo bola, teda z vysielania veľkého množstva muzikálnych klipov na vysielanie reality show a rôznych televíznych seriálov nasmerovaných predovšetkým na cieľovú skupinu mladých v období puberty a adolescencie.

Mládež totiž využíva hudbu hlavne z internetu a nemá dôvody, prečo by mala pozerať televíziu. Televízia je síce v domácnosti stále zapnutá, stala sa hlukom v pozadí, hučaním sveta. Necháme ju hovoriť. Zriedkavo však nachádza miesto v izbách mladých. Dnes, okrem iného, pozerať znamená vyberať, komentovať a nejako reagovať on-line. Túto možnosť dávajú sociálne siete ako Youtube.

Zdá sa, že viera má účasť na tejto logike. Programy sú nahradené osobným hľadaním a obsahmi, ktoré sú stále dostupné na internete.

Ešte nedávno katechizmus predstavoval istú formu na predstavenie viery, a to schematickým, koherentným spôsobom. V ňom sa podávali základné pravdy viery. V čase, v ktorom programy sú v kríze, tento spôsob predstavovať vieru sa nachádza taktiež v kríze.

Aké výzvy toto všetko dáva viere a jej komunikácii? Čo urobiť, aby sa Cirkev nestala kontajnerom, ktorý je stále zapnutý ako televízor, ktorý hučí v pozadí bez komunikovania obsahu?

Smerovanie k odpovedi na túto otázku nachádzame v príhovore Mons. Claudia Maria Celliho, prezidenta Pápežskej rady pre komunikáciu, na synode biskupov o novej evanjelizácii. „Cirkevná hierarchia, rovnako ako politická a spoločenská, musí nájsť nové formy pre spracovanie svojej komunikácie, aby jej príspevok k novej evanjelizácii získal príslušnú pozornosť. Učíme sa prekonávať vzor kazateľnice a zhromaždenia ľudu, ktorý počúva z rešpektu k nášmu úradu. Sme povinní vyjadriť seba samých takým spôsobom, aby sme pritiahli a presvedčili druhých, ktorí sa delia o naše myšlienky so svojimi priateľmi, nasledovateľmi (followers) a partnermi dialógu.“

Život Cirkvi je povolaný prijať stále komunikatívnejšiu a participatívnejšiu formu.

  1. Od pastorácie odovzdávania katechizmu k pastorácii svedectva

Skutočná novinka digitálneho prostredia je jeho povaha sociálnej siete (social network), teda faktu, ktorý nechá vyplávať na povrch nielen vzťahy medzi mnou a tebou, ale moje vzťahy a tvoje vzťahy. To znamená, že na internete vystupujú nielen osoby a obsahy, ale v popredí sú vzťahy.

Komunikovať teda neznamená už viac odovzdávať (katechizmus), ale zdieľať (vieru).

Digitálnu spoločnosť nepochopíme len prostredníctvom obsahov. Nie sú tu predovšetkým veci, ale „osoby“. Sú tu predovšetkým vzťahy: výmena obsahov, ktorá sa udeje vo vnútri vzťahov medzi osobami. Vzťahový základ poznania na internete je radikálny.

Chápeme dobre, nakoľko bude dôležité svedectvo. Je to rozhodujúci prvok. Dnes človek internetu dôveruje len názorom vo forme osobného svedectva. Logika sociálnych sietí nám dáva oveľa skôr pochopiť, že zdieľaný obsah je stále veľmi silne spojený s osobou, ktorá ho ponúka. Nejestvuje totiž v týchto sieťach žiadna neutrálna informácia: človek je stále zapojený priamo v tom, čo komunikuje.

V tomto zmysle kresťan, ktorý žije ponorený do sociálnych sietí, je pozvaný k pravdivosti života, ktorá je veľmi záväzná, lebo sa dotýka priamo hodnoty jeho schopnosti komunikovať. Benedikt XVI. vo svojom Posolstve k svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov v roku 2011 povedal: „Keď si ľudia vymieňajú informácie, už tým navzájom informujú o sebe samých, o svojom pohľade na svet, o svojich nádejach i ideáloch.“

Dokument z Aparecidy v bode 145 tvrdí jasne: „Poslanie sa neohraničuje na nejaký plán alebo projekt; nie, ono znamená zdieľanie tej skúsenosti, ktorou je udalosť stretnutia s Kristom, svedčiť o ňom a ohlasovať ho osobne druhým osobám, spoločenstvo spoločenstvu a od Cirkvi až na kraj zeme (porov. Sk 1,8).“

Viera sa teda nielen „odovzdáva“, ale predovšetkým môže byť vzbudená pri osobnom stretnutí, v skutočných a autentických vzťahoch.

Dokument z Aparecidy v bode 489, hoci bol napísaný pred zrodením sociálnych sietí, už vtedy uvádzal: „Internetové stránky môžu posilniť a povzbudiť výmenu skúseností a informácií, ktoré zosilňujú náboženskú skúsenosť tým, že ponúkajú sprevádzanie a orientáciu.“

  1. Od pastorácie propagandy k pastorácii blízkosti

Evanjelizovať neznamená robiť propagandu evanjeliu. Cirkev na internete je povolaná nie na „vysielanie“ náboženských obsahov, ale k zdieľaniu evanjelia. A pre pápeža Františka toto zdieľanie je rozsiahle. Píše jasne: „Internet môže ponúknuť väčšie možnosti stretnutia a solidarity medzi všetkými, a toto je dobrá vec, je to Boží dar.“ Pápež ako sa zdá, číta v internete znak daru a povolania ľudstva k jednote a spojeniu.

Vďaka novým komunikačným technológiám znovu ožije „výzva objaviť a sprostredkovať tajomstvo spoločného života; schopnosť stretávať sa a objať sa, podoprieť sa navzájom a byť účastnými na tomto trocha nesúrodom prílive, ktorý sa môže premeniť na opravdivú skúsenosť bratstva, na karavánu solidarity, na svätú púť“ (Evangelii gaudium 87).

Vo svojom Posolstve k svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov v roku 2014 pápež František definoval „moc“ médií ako „blízkosť“.

Ako sa vyjadruje blízkosť v novom prostredí, ktoré vytvorili digitálne technológie? Pápež František v jednom príhovore žurnalistom si vybral podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi ako základný obraz pre komunikátora.

  1. 5.Od pastorácie myšlienok (ideí) k pastorácii rozprávania (narácie)

– Fotografie „označené“, „lokalizované s miestom“, uložené v presnom čase, v ktorom boli zdieľané, sú „živým“ albumom nášho života.

– Naše tweets alebo updates statusu na Facebooku a vklady (post) na našich blogoch uchovávajú naše myšlienky, ale aj naše emotívne stavy.

– Knižnice on line a ďalšie obchody udržiavajú stopy našich chutí, našich výberov, našich nákupov a niekedy aj našich komentárov.

– Videá na YouTube predstavujú v zlomkoch film nášho života, urobený z našich záberov a z tých, ktoré sa nám páčia.

Tok nášho života (life-streaming) nie je vytvorený len z toho, čo hodíme na internet, ale aj z toho, čo nás teší, čo sa nám páči a aký signál vysielame druhým aj vďaka stláčaniu like našim followers a našim priateľom.

Skúsenosť zdieľaná na sociálnych sieťach je opakom toho, čo sa dialo v časoch Róberta Musila, ktorý písal: „Možnosť osvojiť si z tlače nejakú neobyčajnú udalosť je oveľa väčšia ako ju prežiť v skutočnosti.“

Dnes, naopak, sociálne siete ponúkajú možnosť urobiť zmysluplnejšou skúsenosť prežitú subjektívne práve vďaka zverejneniu a zdieľaniu v jednej sieti vzťahov. Správy v tlači sú, naopak, nevzťahujúce sa na mňa, a teda v istom zmysle skončia, lebo sú vnímané ako menej „neobyčajné“ alebo akokoľvek menej zaujímavé.

Internet je možnosť, pretože rozprávať v každom prípade znamená vrátiť osoby do prehustenej symboliky sveta, založenej na skúsenosti. A dnes je veľmi živená potreba rozprávania vo vnútri väzieb a vzťahov. Rozprávanie na internete môže byť, áno, individualistické a auto-referenciálne, ale môže byť aj polyfonické a otvorené.

Zaujímavé v tejto súvislosti je možnosť spájať zdieľané materiály z rôznych sociálnych sietí na jedenej platforme ako Storify, ktorá dovoľuje spojivo medzi Twitterom, Facebookom, Flickrom, Youtubom… a otvára ich na zdieľanie. Základom toho je uvedomenie si, že každý z nás je žijúci link – living link. Interaktivita je radikálnou časticou tohto životného toku life-streaming.

  1. Pastorácia pozorná na interioritu a interaktivitu

Duchovný život súčasného človeka je zaiste dotknutý svetom, v ktorom osoby objavujú a žijú dynamiky vlastné internetu: interaktívne a pohlcujúce. Človek, ktorý má istú návykovú skúsenosť s internetom, sa javí pripravenejší skôr k interakcii než k interiorizácii.

Všeobecne interiorita je synonymom hĺbky, kým interaktivita je často synonymom povrchnosti. Budeme odsúdení na povrchnosť? Je možné spojiť hĺbku a interaktivitu? Výzva je nám na dosah.

V podstate môžeme konštatovať, že dnešný človek, zvyknutý na interaktivitu, interiorizuje svoje skúsenosti, ak je schopný utkať s nimi živý vzťah, a to nielen pasívny a receptívny. Človek dneška považuje za hodnotné skúsenosti tie, v ktorých sa od neho žiada aktívna účasť a do ktorých je zapojený.

Dnes sa hĺbka spája so vstúpením do pravdivej a patričnej „virtuálnej skutočnosti“.

Na internete, ktorý chápeme ako antropologické miesto, nie sú hĺbky, ktoré treba preskúmať, ale sú tam uzly na surfovanie a na čo najhustejšie spájanie medzi nimi. To, čo sa zdá povrchné, je len postupovaním od uzla k uzlu, raz neočakávaným, inokedy predvídaným spôsobom. Spiritualita súčasného človeka je veľmi citlivá na tieto skúsenosti.

„Povrch namiesto hĺbky, rýchlosť namiesto premýšľania, postupnosť súvislostí namiesto analýzy, surfovanie namiesto prehĺbenia, komunikácia namiesto vyjadrenia, súbežné spracovanie viacerých úloh (multitasking) namiesto špecializácie sa na jednu.“

Aká bude teda spiritualita týchto ľudí, ktorých spôsob zmýšľania (modus cogitandi) je vo fáze „zmeny“ kvôli ich prebývaniu v digitálnom prostredí? Jedna z ciest, aby sme sa vyhli tejto strate, bude nedávať do kontrastu príliš rýchlo hĺbku a interaktivitu, povrchnosť a interiorizáciu.

Internet nie je zaiste chudobný na dvojznačnosť a na utópie. V každom prípade však spoločnosť založená na weboch, ktoré spájajú, začína klásť skutočne významné výzvy či už našej pastorácii, či už chápaniu kresťanskej viery začínajúc od jazyka, akým sa vyjadruje. Výzvy sú náročné. Naša úloha je taktiež náročná.

Preklad a úprava textu Juraj Pigula

foto: Vladimír Škuta

[1] Prevzaté z www.cyberteologia.it, osobnej webstránky P. Antonia Spadara. Redakčne upravené.