Dialóg Svätého Otca s mladými a seniormi

0 Kronika

Počas posledných dní nedávno ukončenej synody sa 24. októbra uskutočnilo podujatie s názvom „Múdrosť času“ na pôde Patristického inštitútu Augustiniánum v susedstve Vatikánu.

Stretnutie vzniklo z vydavateľského projektu pátra Antonia Spadara SJ. Šlo o knihu Múdrosť času. V dialógu s Pápežom Františkom o veľkých otázkach života. Kniha obsahuje 250 rozhovorov so seniormi z viac ako tridsiatich krajín. K realizácii tohto projektu pomohli nezisková organizácia Unbound a Jesuit Refugee Service.

Po privítaní Svätý Otec František spontánne odpovedal na otázky skupiny mladých a predstaviteľov seniorov pochádzajúcich z Kolumbie, Talianska, Malty a Spojených štátov amerických.

Prinášame preklad všetkých otázok a odpovedí.

 

Federica Anconaová (Taliansko), 26 rokov:
Svätý Otče, my mladí sme dnes vystavení modelom života, ktoré vyjadrujú víziu „použi a odhoď“. Vy ju nazývate „kultúrou odpadu“. Zdá sa mi, že súčasná spoločnosť nás pobáda žiť istou formou individualizmu, ktorá nakoniec vyústi do súťaživosti. Nežiadam od seba, aby som zo seba vydal to najlepšie, ale aby som bol vždy lepší ako tí druhí. Mám však dojem, že kto upadne do tohto mechanizmu, nakoniec skončí tak, že sa cíti, že zlyhal. Aká je teda cesta ku šťastiu? Ako mám žiť šťastným životom? Ako sa my mladí môžeme pozrieť do svojho vnútra a pochopiť, čo je skutočne dôležité? Ako my mladí môžeme vytvárať opravdivé a autentické vzťahy, keď všetko okolo nás je iba pretvárkou a „plastikou“? Vďaka, Svätý Otče.

Svätý Otec František:

„Pretvárka a plastika“– to je kultúra nalíčenia; to, čo má cenu, je zovňajšok; to, čo má cenu, je osobný úspech dosiahnutý aj za cenu, že sa šliape po hlave toho druhého, ísť dopredu na základe tejto súťaživosti – ako hovoríš. Mám pred sebou napísané otázky, aby som sa nestratil… Tvoja otázka znie: Ako byť šťastným uprostred tohto trhu súťaživosti, v tomto trhu zovňajška? Ty si to slovo nepovedala, ale ja si ho dovolím povedať: v tomto trhu pokrytectva; nevyslovujem ho v morálnom zmysle, ale v zmysle psychologicko-ľudskom: navonok prejaviť niečo, čo vnútri nie je; človek sa prejaví nejakým spôsobom, ale vo vnútri to existuje, napríklad prázdno alebo badať námahu niečo dosiahnuť… Je tomu tak?

O tomto by som ti chcel povedať formou určitého gesta, aby som mohol vyjadriť práve to, čo má obsahovať moja odpoveď. A gesto je nasledovné – otvorená a podaná ruka. Ruka súťaživosti je zatvorená… Ona berie, vždy berie, zhromažďuje, niekedy aj za vysokú cenu, za cenu, že druhých odstaví, napríklad tým, že bude inými pohŕdať… Toto je súťaživosť! Opačným gestom súťaživosti je otvorenosť. Otvoriť sa znamená kráčať po ceste. Súťaživosť je zvyčajne statická: urobí si svoju kalkuláciu, niekedy je to podvedomé, ale je nehybná, nevloží sa do hry. Kým vyzrievanie osobnosti sa deje vždy, keď človek kráča po ceste života, keď sa vloží do hry.

Môžeme to povedať všeobecným prirovnaním: zašpiniť si ruky. Prečo? Pretože ponúknutá ruka môže pozdraviť, objať, prijať. Mám hneď na mysli to, čo hovoria svätci, ale aj Ježiš: „Je väčšia radosť dávať, ako prijímať.“ Proti kultúre, ktorá ničí city, stojí služba, slúžiť. A ty uvidíš, že najzrelšie osoby, najzrelší mladí ľudia (zrelí v zmysle, že sú vyvinutí, sebaistí, usmievajúci, so zmyslom pre humor) sú tí, ktorí majú otvorené ruky, sú na ceste a slúžia.

Druhé slovo je, aby vedeli riskovať. Ak v živote neriskuješ, nikdy, nikdy nebudeš zrelou, nikdy nevyslovíš žiadne proroctvo, budeš žiť v ilúzii, že potrebuješ zhromažďovať, aby si sa cítila istou. Je to kultúra odpadu, ale pre tých, ktorí sa necítia byť odpadom, je to kultúra zabezpečenia: mať všetky možné istoty, aby bol človek v pohode. Prichádza mi na myseľ podobenstvo Pána Ježiša, v ktorom mal boháč takú veľkú úrodu, že nevedel, kde ju uložiť. A povedal si: „Postavím väčšie sýpky a tak budem mať väčšiu istotu.“ Zabezpečenie na celý život. A Ježiš hovorí, že tento príbeh končí nasledovne: „Hlupák! Ešte tento večer zomrieš“ (Lk 12, 16 – 21).

Kultúra súťaživosti sa nikdy nepozerá na koniec; pozerá sa na cieľ, ktorý si niekto vo svojom srdci stanovil: dosiahnuť, vyšplhať sa za každú cenu, no vždy šliapajúc po hlavách iných. Avšak kultúra spolužitia, bratskosti, je kultúrou služby, kultúrou, ktorá sa otvára a vie si zašpiniť ruky. To je gesto. No neviem, nechcem sa opakovať, ale verím, že toto je podstata odpovede na tvoju otázku.

Chceš sa zachrániť pred touto kultúrou, vďaka ktorej sa cítiš skrachovanou, pred kultúrou súťaživosti, kultúrou odpadu a žiť šťastným životom? Otvor sa: gesto ruky, ktorá je vždy otvorená, vždy s úsmevom, na ceste, nikdy nesediac, ale kráčajúc si zašpiň ruky. A budeš šťastná. Neviem, toto som ti chcel povedať.

 

Tony a Grace Naudiovci (Malta), 71 a 65 rokov, starí rodičia, manželmi sú už 43 rokov: Svätý Otče, volám sa Tony. Moja manželka Grace a ja sme vychovali v rodine štyri deti, jedného chlapca a tri dievčatá, máme päť vnúčat a ďalšie je na ceste. Ako mnohé rodiny, aj my sme dali našim deťom katolícku výchovu a urobili sme všetko preto, aby sme im pomohli žiť podľa Božieho slova v každodennom živote. Napriek našim snahám ako rodičov odovzdať im vieru sú naše deti niekedy voči nám veľmi kritické, prejavujú svoj nesúhlas, zdá sa, že odmietajú prijatú katolícku výchovu. Čo im máme povedať? Pre nás je viera dôležitá. Bolí nás, keď vidíme, že sú naše deti a naše vnúčatá ďaleko od viery alebo sú veľmi zaujatí skôr svetskými alebo povrchnými vecami. Povedzte nám pár povzbudivých a nápomocných slov. Čo robiť ako rodičia a starí rodičia, aby sme sa mohli s našimi deťmi a vnúčatami deliť s vierou?

Svätý Otec František:

Jednu vec som už povedal, napadla mi celkom spontánne, keď som hovoril o odovzdávaní viery: vieru treba odovzdávať „dialektom“. Vždy. Rodinným dialektom… Spomeňte si na matku siedmich synov, o ktorých čítame v Knihe Machabejcov: biblický príbeh dva razy hovorí, že ich matka povzbudzovala „v dialekte“, teda materskou rečou, pretože im vieru odovzdala týmto spôsobom… Viera sa odovzdáva doma. Vždy. Boli to práve starí rodičia, ktorí v najťažších chvíľach dejín odovzdávali vieru. Pomyslime si na náboženské prenasledovania minulého storočia, na genocídne diktatúry, ktoré sme všetci poznali; boli to starí rodičia, ktorí skryto učili svoje vnúčatá, ako sa majú modliť, odovzdávali im vieru a v skrytosti ich aj dávali pokrstiť.

A prečo to nerobili rodičia? Pretože boli zapojení do filozofie strany, do oboch politických strán [nacistickej a komunistickej] a ak by sa bolo prezvedelo, že dali svoje deti pokrstiť, boli by, napríklad, stratili prácu alebo by sa boli stali obeťami prenasledovania. Istá učiteľka z týchto krajín mi rozprávala, že sa na Veľkonočný pondelok museli [v škole] pýtať detí: „Čo ste včera doma jedli?“ a o tých, ktorí hovorili „vajíčka, vajíčka“, museli informovať, aby rodičia boli potrestaní. Rodičia teda nemohli odovzdávať vieru: tak to robili starí rodičia. Počas prenasledovania oni boli zodpovední za túto vec a v skrytosti sa o ňu usilovali tými najzákladnejšími metódami.

Zopakujem to, čo som povedal: vieru vždy treba odovzdávať v dialekte: v rodinnom dialekte. Ale aj dialektom priateľstva, blízkosti, no vždy v dialekte. Nemôžete odovzdávať vieru katechizmom: „Prečítaj si katechizmus a budeš mať vieru.“ Nie. Pretože súčasťou viery nie je iba určitý obsah, ale aj spôsob, akým žijeme, hodnotíme, radujeme sa, smútime, plačeme… Celý život smeruje práve tam. Dovolím si povedať, že vaša otázka tak trochu skrýva pocit viny. „Azda sme zlyhali v odovzdávaní viery?“ Nie. To nemôžeme povedať. Taký je život. Vy ste im na začiatku odovzdali vieru, ale potom život šiel ďalej a svet deťom predkladá ponuky, ktoré ich vedia v ich raste nadchnúť a mnohí sa od viery vzdialia, pretože spomedzi hodnôt sa rozhodnú pre určitú voľbu, ktorá nie vždy je zlá, niekedy je aj nevedomá, nechajú sa osloviť modernejšími ideológiami a vzdialia sa. Chcel som sa pozastaviť pri tomto opise odovzdávania viery a vyjadriť tak svoju mienku. Prvá vec: netreba sa ľakať, nestrácať pokoj. Pokoj… A potom vždy o tom hovoriť Pánovi: „My sme odovzdali vieru, no a teraz…“ Buďte pokojní. Nikdy sa neusilujme niekoho presvedčiť, pretože Cirkev nerastie prozelytizmom, rastie svojou príťažlivosťou – toto je veta, ktorú povedal Benedikt XVI. – t. j. rastie svedectvom. Vnúčatá a deti počúvať, prijať ich a v tichosti ich sprevádzať.

Prichádza mi na um anekdota istého odborára, ktorého som poznal. Keď mal 21 alebo 22 rokov, stal sa závislým na alkohole. Žil sám so svojou matkou, ktorá sa ako mladé dievča stala slobodnou mamičkou. On sa však opíjal. No a ráno videl, že mama sa púšťa do práce: prala obrusy, košele, tak ako sa pralo v tej dobe, teda na drevenej doske. Pracovala celý deň a syn bol doma… Videl, ako mama pracuje, ale tváril sa, že spí – vtedy bol ešte bez práce a pracovných možností bolo mnoho – a pozoroval, ako sa mama zastavila a s nehou sa naň pozrela a potom pokračovala v praní. Toto ho zlomilo: to ticho, tá nežnosť matky zlomila v ňom každý odpor a on si jedného dňa povedal: „Nie, tak to ďalej už nejde!“ Začal konať, dozrel, založil si dobrú rodinu a urobil peknú kariéru v práci… Teda ticho, nežnosť… Sprevádzajúce ticho, nie ticho, ktoré obžalúva, nie… ale ticho, ktoré človeka sprevádza. Je to jedna z čností starých rodičov.

V živote sme sa stretli s mnohými vecami a mnoho ráz môže pomôcť iba dobré, príjemné ticho. A potom, ak sa niekto pýta, aké sú dôvody tohto vzdialenia sa [od viery], tak vždy je to iba jedna príčina, ktorá otvára dvere ideológiám: sú to negatívne svedectvá. Nie vždy sa dejú v rodine, to nie, väčšiu časť z nich tvoria negatívne svedectvá ľudí Cirkvi: neurotickí kňazi alebo ľudia, ktorí hovoria, že sú katolíkmi a žijú dvojakým životom, inkoherentne, pretože hľadajú v kresťanských spoločenstvách veci, ktoré nemajú nič spoločné s kresťanskými hodnotami… Sú to teda vždy negatívne svedectvá, ktoré vzdialia od života [viery]. A osoby, ktoré tieto negatívne svedectvá videli, obžalovávajú. Hovoria: „Stratil som vieru, pretože som videl toto a toto…“ A majú pravdu. Potrebné je však iné svedectvo, svedectvo dobroty, miernosti, trpezlivosti, svedectvo, ktoré vydal Ježiš pri svojom umučení, keď trpel a dokázal dotknúť sa [ľudského] srdca.

Rodičom a starým rodičom, ktorí majú podobnú skúsenosť, radím veľa lásky, nehy, pochopenia, trpezlivosti a svedectva. A potom modlitba… modlitba. Spomeňte si na svätú Moniku: zvíťazila svojimi slzami. V tom bola dobrá!… Teda nikdy nedebatovať, nikdy, pretože debata je osídlom: deti chcú nahovoriť rodičov, aby s nimi debatovali. Nie. Radšej povedať: „Na toto ti neviem odpovedať, hľadaj niekde inde, ale hľadaj, hľadaj…“ Vždy sa vyhýbať priamej debate, pretože táto vzďaľuje. A vždy sa usilovať o svedectvo „v dialekte“, t. j. tými „pohladeniami“, ktoré oni chápu. Toľko.

 

Rosemary Lane (Spojené štáty americké), 30 rokov:

Svätý Otče, mala som privilégium pracovať a zbierať svedectvá starých ľudí z celého sveta, ktoré poslúžili pre knihu Múdrosť času. Niektorých starších ľudí som sa pýtala, ako dokázali zvládať svoje krehkosti a čeliť neistotám ohľadom budúcnosti. Istá múdra žena, pani Conny Carusová, mi povedala, že sa nikdy nemám nechať poraziť, že sa mám činiť, bojovať, dôverovať životu. Avšak dnes už dôvera nie je samozrejmá. Osobne aj u vás vnímam toto posolstvo dôvery. Pomáha mi uvažovať nad skutočnosťou, že dôvera mi prichádza od ľudí, ktorí dlho žili. My, mladí, žijeme ťažkým životom, žijeme v nestabilnom živote plnom výziev. Čo by ste povedali vy, v úlohe starého otca, mladým, ktorí chcú životu dôverovať, túžia budovať si budúcnosť, ktorá by bola na výške ich snov?

Svätý Otec František:

„Čo by ste povedali vy, v úlohe starého otca, mladým, ktorí chcú životu dôverovať, túžia budovať si budúcnosť, ktorá by bola na výške ich snov?“ Tak znie otázka. Tým interview si urobila peknú prácu! Ide o peknú skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudneš, nikdy! Je to krásna skúsenosť. Začnem od posledných slov: „na výške ich snov“. Slovo „sny“ je posledné. A moja odpoveď? Začni snívať. Snívaj o všetkom. Prichádza mi na myseľ istá pieseň: „Na modrom, blankytnom nebi, som šťastný, že som tam hore.“ Snívať, povedal by som snívať „drzo“, bez hanby. Snívať… Snívať – to je kľúčové slovo. A chrániť si sny tak, ako si chránime svoje deti.

Ťažko to pochopiť, ale ľahšie to počuť: keď máš nejaký sen, teda nejakú vec, ale nevieš, ako ju vysloviť, ale si ju chrániš, ochraňuješ, aby ti ju každodennosť nezobrala. Treba sa otvoriť takým horizontom, ktoré sú proti uzavretiam. Uzavretosť nepozná horizonty, sny však áno: Treba teda snívať, prevziať sny od starých ľudí. Zobrať na seba týchto starých, ale aj ich sny. Nestačí ich iba počúvať, registrovať ich a potom povedať: „Teraz musím ísť na party.“ Nie! Nosiť ich na sebe. Sen, ktorý prijmeme od staršieho človeka, je ťarchou, stojí nás niesť ho dopredu. Je to zodpovednosť: musíme ich teda niesť dopredu.

Existuje ikona, ktorá pochádza z kláštora v Bose [Taliansko], ktorá sa volá „sväté spoločenstvo“. Na nej je zobrazený mladý mních, ktorý nesie staršieho človeka, mnícha, nesie vpred sny starca. A nie je mu to ľahké; vidieť, že musí vynaložiť nemalú námahu. Na tejto krásnej ikone teda vidno, ako mladý človek vzal na seba sny starých ľudí a nesie ich dopredu, aby priniesli svoju úrodu. Môže to byť pre teba inšpiráciou. Ty nemôžeš nosiť na sebe všetkých starých ľudí, ale ich sny áno a môžeš ich nosiť smerom dopredu… Nos ich a budeš mať z toho osoh aj ty. Nestačí ich iba počúvať, písať o nich, nie: treba ich zobrať na seba a nosiť ich vpred. Takýto postoj ti mení srdce, umožňuje ti rásť a vyzrievať. Ide aj o vlastnú zrelosť staršieho človeka. Starí ľudia ti povedia o svojich snoch, ale aj to, čo zažili vo svojom živote; porozprávajú ti o svojich omyloch, zlyhaniach, úspechoch… Toto ti vyrozprávajú. Zober si to k srdcu. Zober si celú túto skúsenosť života a choď vpred. Toto je východiskový bod. „Čo by ste povedali mladým, ktorí chcú životu dôverovať?“ Zober na seba sny seniorov a nes ich dopredu. To ti pomôže vyzrievať. Ďakujem.

 

Fiorella Bacheriniová (Taliansko), 83 rokov, manželka, matka, stará mama a učiteľka taliančiny pre emigrantov a utečencov vo Florencii:
Svätý Otče, som veľmi ustarostená. Mám tri deti. Jeden je jezuita ako vy. Zvolili si svoj život a kráčajú po svojej ceste. No pozerám sa aj okolo seba, pozerám sa na svoju krajinu, na svet. Vidím, že narastá rozdelenie a násilie. Napríklad veľmi ma zasiahla tvrdosť a krutosť, ktorej sme boli svedkami pri zaobchádzaní s utečencami. Nechcem však debatovať o politike, hovorím o ľudskosti. Je ľahké, aby medzi ľuďmi rástla nenávisť. Prichádzajú mi na myseľ chvíle a spomienky na vojnu z môjho detstva. S akými pocitmi prežívate vy túto ťažkú chvíľu dejín sveta?

Svätý Otec František:
Ďakujem. Páčilo sa mi tvrdenie „Nechcem však debatovať o politike, ale hovorím o ľudskosti.“ To je múdrosť. Mladí nemajú skúsenosť s predošlými dvoma vojnami. Z toho, čo mi hovoril starý otec, ktorý na rieke Piave bojoval počas prvej svetovej vojny, som sa naučil mnoho vecí. Dokonca aj jeho ironické piesne, ktoré boli proti kráľovi a kráľovnej. Všetko toto som sa naučil… Bolesti, bolesti vojny…

Čo zanecháva vojna? Milióny mŕtvych pri veľkom krviprelievaní. A potom prišla druhá svetová vojna a túto som poznal v Buenos Aires, do ktorého prišlo veľké množstvo emigrantov… Mnoho, skutočne mnoho: Taliani, Poliaci, Nemci… Mnoho, skutočne mnoho ich prišlo. A keď som ich počúval, pochopil som nie len ja, ale aj všetci ostatní, že u nich bola vojna, ktorú sme my u nás nepoznali. Som presvedčený, že je veľmi dôležité, aby mladí ľudia poznali účinky dvoch svetových vojen minulého storočia: je to negatívny poklad, ktorý však treba odovzdávať ďalej s cieľom stvárňovať svedomia. Ide o poklad, vďaka ktorému sa skvalitnilo talianske umenie: povojnová filmová produkcia je školou humanizmu. Dôležité je teda, aby tieto účinky poznali a neupadli tak do tej istej chyby. Aby spoznali, ako sa šíri populizmus. Napríklad, spomeňte si na Hitlerove roky 1932 – 1933, keď tento mladík sľuboval rozvoj Nemecka po páde vlády, ktorá zlyhala… Nech teda mladí vedia, ako vznikajú populizmy.

Vy ste vyslovili veľmi škaredé slovo, ale pravdivé: „rozsievať nenávisť“. Nemožno žiť rozsievajúc nenávisť. V oblasti náboženských dejín si spomeňme na protestantskú reformu: zasiali sme mnoho nenávisti, mnoho a robili to obe strany, protestanti i katolíci. Otvorene som to povedal v Lunde [vo Švédsku počas ekumenického stretnutia] a teraz po päťdesiatich rokoch sme si postupne všimli, že to nebola tá správna cesta a usilujeme sa rozsievať gestá priateľstva, a nie rozdelenia. Je ľahké rozsievať nenávisť a nielen na medzinárodnej scéne, ale aj v mestských štvrtiach. Niekto ide, ohovára svoju susedu, svojho suseda a keď sa rozsieva nenávisť, potom v každodennom živote vzniká rozdelenie, zlomyseľnosť. Rozosievať nenávisť svojimi komentármi, klebetami… Od veľkej vojny prechádzam ku klebetám, ale obe sú si blízke. Rozsievať nenávisť aj klebetami v rodine, v mestskej štvrti znamená vraždiť: zavraždiť povesť druhého, zavraždiť pokoj a svornosť v rodine, v mestskej štvrti, v práci, podporovať prejavy žiarlivosti, súťaživosti, o ktorých hovorilo prvé dievča.

Čo robím – pýtali ste sa ma –, keď vidím, že sa Stredozemné more stalo cintorínom? Poviem vám pravdu, ja trpím, modlím sa a ozývam sa. My toto utrpenie nemáme prijímať. Nepovedať. „Veď všade sa trpí, poďme ďalej…“ Nie, to nie je správne. Dnes prebieha tretia rozkúskovaná svetová vojna: kúštik tu, kúštik tam, aj tam, aj onam… Pozrite si miesta konfliktu. Nedostatok ľudskosti, agresia, nenávisť medzi kultúrami, kmeňmi, prichádza aj k deformácii náboženstva, aby sa mohlo lepšie nenávidieť. Toto nie je cesta: toto je samovražedná cesta ľudstva. Rozsievať nenávisť, pripravovať tretiu svetovú vojnu, ktorá prebieha rozkúskovane. A som presvedčený, že v tomto nepreháňam. Prichádza mi na um (a treba to povedať mladým) Einsteinovo proroctvo: „Štvrtá svetová vojna sa bude konať kameňmi a palicami,“ pretože tá tretia všetko zničí.

Rozsievať nenávisť a pracovať na tom, aby nenávisť rástla, podporovať násilie a rozdelenie je cesta k zničeniu, samovražde, rôznym druhom zničenia. Možno to ospravedlniť slobodou a inými dôvodmi! Ten mladík z 30-tych rokov minulého storočia to ospravedlňoval čistotou rasy; a dnes sú tu emigranti. Prijať emigrantov je biblickým príkazom, pretože „ty sám si bol emigrantom v Egypte“ (porov. Lv 19, 34). A potom si treba uvedomiť: Európu vybudovali emigranti, toľké emigračné prúdy minulých storočí vytvorili súčasnú Európu, kultúry sa navzájom premiešali. A Európa veľmi dobre vie, že v jej najhorších chvíľach to boli iné štáty, napríklad obe Ameriky, či už Severná alebo Južná, ktoré prijali európskych emigrantov. Európa vie, čo to znamená. My sa teda musíme vrátiť, prv ako vyjadríme svoj úsudok o probléme emigrácie, k naším európskym dejinám.

Ja sám som syn emigranta, ktorý odišiel do Argentíny, a mnohí z emigrantov majú talianske priezvisko. Srdečne a s otvorenými dverami boli prijatí. Kým uzavretosť je začiatok samovraždy. Je teda pravda, že emigrantov treba prijať, sprevádzať ich a predovšetkým ich integrovať. Ak ich prijme len „tak“ [bez nejakého plánu], tak to nie je vhodná služba: treba sa venovať ich integrácii. Švédsko je v tejto veci viac ako 40 rokov príkladom. Videl som to zblízka: koľko Argentínčanov a Uruguajčanov utieklo počas vojenskej diktatúry do Švédska. A hneď ich integrovali, hneď. Škola, práca… Integrovaní do spoločnosti. Keď som bol minulý rok v Lunde, na letisku ma prijal premiér a potom, keď sa som odchádzal a nemohol so mnou prísť rozlúčiť, poslal ministra, myslím, že to bol minister kultúry… Bola to žena. Vo Švédsku, kde sú všetci blonďáci, táto pani bola trochu hnedá: tak vyzerala táto ministerka kultúry… Potom som sa dozvedel, že ona je dcérou Švéda a emigrantky z Afriky. Jej mama sa tak dobre integrovala do spoločnosti, že sa jej dcéra stala ministerkou. Takto má prebiehať integrácia.

Kým autormi tragédie, ktorá sa stala v Zavantem [Belgicko], neboli cudzinci, ale mladí Belgičania! Boli to však mladí Belgičania, ktorí žili v gete v istej mestskej štvrti. Áno, Belgicko ich prijalo ako emigrantov, ale ich neintegrovali. Toto nie je [východisková] cesta. Vláda má mať otvorené srdce (toto sú kritériá), aby prijímala, dobré integračné štruktúry a aj múdrosť, aby si vedela povedať: „Do tejto miery môžem, ďalej už nemôžem.“ A preto je dôležité, aby sa celá Európa dopracovala k zhode o tomto probléme. Naopak, najväčšiu ťarchu nesie Taliansko, Grécko, Španielsko, trochu aj Cyprus, tieto tri alebo štyri krajiny… Tento krok je dôležitý. Prosím vás, len netreba šíriť nenávisť. Prosím vás: všetkých dnes žiadam, aby sa pozerali na nový európsky cintorín: jeho meno je Stredozemné more, volá sa Egejské more. Toto by som vám asi chcel povedať. A vďaka, že ste mi položili túto otázku, nie z politických, ale humánnych dôvodov. Ďakujem!

 

Jennifer Tatiana Valencia Moralesová (Kolumbia), 20 rokov, pracuje pre neziskové organizácie Unbound a Jesuit Refugee Service, a teda navštevuje dediny v horách s cieľom pomôcť starým i mladým [po španielsky]:

Svätý Otec František, keď som zhromažďovala materiál pre túto knihu, veľmi ma oslovil život starých ľudí. Vy ste sa vo svojom život napočúvali rôzne životné príbehy. Čo vás podnietilo prijať tento projekt a počúvať životné príbehy starých ľudí, opísaných v tejto knihe? Tá zachytáva rôzne udalosti starších ľudí, ktorí žijú vo veľkej chudobe, ľudí, ktorý v očiach sveta, spoločnosti nemajú veľkú cenu. Nikto ich nechce počúvať. Po tom, čo ste si vypočuli ich životné príbehy, dotklo sa to vášho vnútra, zmenilo sa vo vás niečo? Rád počúvate životné príbehy ľudí? Pomáha vám to vo vašej službe pápeža?

Svätý Otec František:
Začnem vašou poslednou otázkou: „Rád počúvate životné príbehy ľudí? Pomáha vám to vo vašej službe pápeža?“ Áno, rád. Počas stredajších audiencií pozdravujem všetkých ľudí, no zastavím sa tam, kde sú deti a starí ľudia. A mám mnoho skúseností, veľa skúseností s počúvaním starých. Poviem vám aspoň jednu, ktorá sa týka rodiny.

Istá rodina oslavovala 60. výročie manželstva. V tej dobe sa mladí brali veľmi zavčasu. Aby sa dnes syn oženil, mama mu musí prestať žehliť košele, pretože by v opačnom prípade neodišiel z domu! V tej dobe sa chlapci a dievčatá brali v mladom veku. Spýtal som sa ich: „Oplatilo sa vám kráčať po tejto ceste?“ Oni sa na mňa kukli, pozreli sa na seba a potom sa opäť kukli na mňa. Ich oči boli zarosené slzami a odpovedali mi: „Sme do seba zamilovaní!“ Nikdy, nikdy som nepočítal s tak „modernou“ odpoveďou, ktorú mi dala manželská dvojica sláviaca 60. výročie svojej svadby.

Vždy sa môžeš stretnúť s novými vecami, ktoré ti pomáhajú kráčať vpred. A ešte niečo: ako chlapec som mal náhodou zaujímavú skúsenosť so staršími ľuďmi. Rád som ich počúval. Istá naša suseda veľmi milovala operu a ja som ju ako šestnásť-sedemnásťročný mládenec do tej opery sprevádzal. Sedávali sme tam, kde boli lístky najlacnejšie… Boli tu potom aj moje dve staré mamy. Mnoho som sa s nimi rozprával. Bol som zvedavý na ich život; veľmi ma oslovili. Zo starších ľudí si najviac spomínam na jednu pani, ktorá chodila pomáhať mojej mame v práci: bola zo Sicílie, emigrantka a mala dve deti. Zažila aj druhú svetovú vojnu a potom odišla s deťmi. Ona mi rozprávala príbehy z vojny a ja som sa mnoho naučil z bolestí a utrpenia týchto ľudí, keď museli zanechať svoju krajinu. Túto staršiu ženu som vídaval až do jej 90-ky. Potom som sa na chvíľu vzdialil a z dôvodu jedného môjho sebeckého skutku som ju stratil z dohľadu… Veľmi som trpel tým, že som sa s ňou nemohol znovu stretnúť. Moja skúsenosť so starými bola veľmi pekná, nemal som z nich žiaden strach. Je pravda, bol som vždy s mladými, ale… Prostredníctvom týchto skúseností som pochopil, že starší ľudia vedia „snívať“, pretože vždy vedia poradiť: „Takto urob, týmto smerom choď… Porozprávam ti toto, nezabúdaj na túto vec…“ S nehou mi dávali rady, ktoré neboli rozkazom, ale otvorenou ponukou. A v týchto ich radách som nachádzal zmysel dejín a spolupatričnosti.

Naša totožnosť nie je občianskym preukazom, ktorý vlastníme: naša totožnosť má korene, a keď počúvame starších ľudí, objavujeme svoje korene podobne ako v prípade stromu, ktorý má korene preto, aby mohol rásť, kvitnúť a prinášať ovocie. Ak stromu pretneš korene, nebude rásť, nebude mať ovocie, pravdepodobne vyschne. Jedna argentínska báseň, ktorú napísal jeden z našich veľkých básnikov Bernardez, hovorí: „To, čo na strome zakvitlo, pochádza z koreňov zeme…“ Ku koreňom sa nevraciame preto, aby sme sa do nich uzavreli, nie. Treba sa správať tak, ako sa správa hľuzovka. Toto prirovnanie som počul v aule počas synody. Povedal ho jeden múdry biskup. Hľuzovka je mimoriadna drahá. Rastie pod zemou medzi koreňmi stromov, všetko z nich asimiluje a potom vznikne krásny drahokam – hľuzovka. Aby ste si mohli jednu z nich kúpiť, tak vás to stojí veľmi veľa peňazí a vaše vrecká zostanú prázdne. Berú miazgu z koreňov stromu; korene – to sú životné príbehy a vďaka nim prináležíš k nejakému národu. A táto príslušnosť je súčasťou tvojej totožnosti. Ak sa spýtaš: „Prečo je dnes tak mnoho ‚tekutých‘ mladých v tejto ‚tekutej kultúre‘,“ ktorá je teraz v móde, a nevieš, či sú „tekutí“ alebo „bublinkoví“… Oni však nie sú na vine! Na vine je oddelenie sa od koreňov dejín. Samozrejme, že nemáme byť ako oni [starí ľudia], ale máme čerpať miazgu z dejín, teda správať sa ako hľuzovka: rásť a napredovať s dejinami. Jedným slovom, ide o totožnosť, o príslušnosť k národu.

Dovoľte ďalšiu skúsenosť, ktorú som mal už ako kňaz a neskôr aj ako biskup. Túto skúsenosť majú aj mladí, keď idú navštíviť ľudí do domova dôchodcov. V Buenos Aires som mal túto skúsenosť. [Reakcia chlapcov a dievčat]: „Tam máme ísť? Ale so starými ľuďmi je nuda!“ Toto bola ich prvá reakcia. Potom šli, vzali si aj gitaru a zaznel spev… Dôchodcovia sa začali postupne „prebúdzať“ a nakoniec boli to práve mladí, ktorí nechceli odísť! Aj ďalej hrali a spievali, pretože sa vytvorilo vzájomné puto.

A nakoniec uveďme jeden biblický obraz: keď Panna Mária a Jozef prinesú do chrámu dieťa, prijmú ich dvaja starí ľudia. Prvý je múdry starec [Simeon], ktorý celý život sníval, že raz stretne a uvidí Osloboditeľa a Spasiteľa. Spieva liturgiu, vytvorí liturgiu chvály Boha. A starenka [Anna], ktorá bola v chráme s tou istou nádejou a ako „klebetnica“ všade chodí a hovorí: „Stalo sa toto a toto…“ Dokáže komunikovať, odovzdať to, čo objavila pri stretnutí s Ježišom. Ide o obraz dvoch starých ľudí. Sväté písmo hovorí, že konali pod vplyvom Ducha Svätého. A hovorí, že dvaja mladí ľudia, Mária a Jozef, spolu s Ježišom chcú zachovávať Pánov príkaz. Je to krásny obraz dialógu a bohatstva, ktoré tu máme. Je to bohatstvo príslušnosti a totožnosti. Neviem, či som odpovedal na tvoju otázku…

 

Martin Scorsese (Spojené štáty americké), 75 rokov, známy režisér, filmový producent, scenárista; jeho posledný film – Silence hovorí o príbehu istého jezuitského misionára v Japonsku [po anglicky]:

Svätý Otče, oddávna sa venujem tvorbe filmov, ale vyrastal som v robotníckom prostredí, v mestských častiach New Yorku. Je tam aj Kostol svätého Patrika… V tomto kostole som trávil mnoho času. Ale mimo neho veci boli odlišné: bola tam chudoba, násilie a pod. Ako dieťa som pochopil, že utrpenia, ktoré som videl, neboli na televíznej obrazovke alebo vo filmoch, ale boli tam, pred mojimi očami, boli reálne. Pochopil som, že na ulici existovala jedna pravda a v kostole sa predstavovala iná pravda a že neboli alebo nezdali sa byť rovnaké. Tieto dva svety bolo veľmi, veľmi ťažké navzájom zosúladiť, zlúčiť. Vzhľadom na to, čo som videl, že sa deje na ulici, Ježišova láska sa mi zdala byť cudzou, mimo reality, odtrhnutou od bežného života.

Mal som šťastie, že som mal dobrých rodičov, ktorí ma mali radi a stretol som aj mimoriadneho mladého kňaza, ktorý sa pre mňa a pre ďalších počas rokov formácie stal akýmsi mentorom. Avšak aj dnes, keď sa pozeráme okolo seba (stačí si pozrieť dennú tlač a televíznu obrazovku), sa zdá, že svet je poznačený zlom. Dnes ľudia majú ťažkosť meniť sa, veriť v budúcnosť. Už sa neverí v dobro. Vnímame trápne ľudské zlyhania aj v samotnej inštitúcii, akou je Cirkev.

Ako môžeme my, starší ľudia, posilniť a viesť mladých v skúsenostiach, ktorým budú musieť v živote čeliť? Svätý Otče, ako môže viera prežiť v mladom mužovi alebo v mladej dievčine v tomto uragáne? Ako môžeme pomáhať Cirkvi v tomto jej úsilí? Akým spôsobom môže dnes človek žiť dobrým a správnym životom v spoločnosti, v ktorej hlavným motorom je lakomstvo a márnosť, v ktorej sa moc vyjadruje formou násilia? Ako môžem žiť dobre, keď mám skúsenosť so zlom?

Svätý Otec František:
„Ako môže viera prežiť v mladom mužovi alebo v mladej dievčine v tomto uragáne? Ako môžeme pomáhať Cirkvi v tomto jej úsilí?“ – tak znie vaša otázka. Ide o skutočný uragán. Aj vtedy, keď sme my boli deti, existoval tento jav, ktorý vždy existoval, ale nebol taký silný… Dnes vidieť jasnejšie, čo môže spôsobiť krutosť v dieťati… Problém krutosti: Ako treba konať v prípade krutosti? Krutosť je všade rozšírená. Chladná krutosť v kalkulovaní s cieľom iného zničiť…

Jednou z foriem krutosti, ktorá na mňa hlboko pôsobí v tomto svete ľudských práv, je mučenie. V tomto svete  je mučenie každodenným chlebom a zdá sa to byť normálne, nikto o tom nehovorí. Mučenie je zničením ľudskej dôstojnosti. Sprevádzal som mladých rodičov a hovoril som im aj o tom, ako napomínať a trestať svoje deti: niekedy môže poslúžiť aj „praktická filozofia“ facky, malej facky, no nikdy nie po tvári, nikdy, pretože táto ničí ľudskú dôstojnosť. Vy viete, kam patrí – hovorieval som rodičom –, no nikdy nie na tvár. A mučenie je ako facka po tvári, je zahrávaním sa s dôstojnosťou osôb. Násilie. Násilie s cieľom prežiť, násilie v určitých mestských štvrtiach, v ktorých ak nekradneš, tak sa nenaješ. A toto je súčasť našej kultúry, ktorú my nemôžeme poprieť, pretože je to pravda a za takú ju musíme uznať.

A tak sa pýtam: Ako reagovať vzhľadom na krutosť? Ako reagovať zoči-voči veľkej krutosti (hovoril som o mučení) a malým prejavom krutosti medzi nami? Ako mladých učiť a hovoriť im o presvedčení, že krutosť je zmýlenou cestou, cestou, ktorá zabíja nielen osobu, ale aj ľudskosť, zmysel spolupatričnosti, spoločenstvo? Tu musíme vysloviť jedno slovo: je to múdrosť a dar plaču. Zoči-voči násiliu, tejto krutosti, ničeniu ľudskej dôstojnosti plač je ľudský a kresťanský. Mali by sme Boha prosiť o dar sĺz, pretože plač srdce zjemňuje a otvára. Je zdrojom inšpirácie.

Ježiš plakal v najdôležitejších chvíľach svojho života. Vo chvíli, keď videl zlyhanie svojho ľudu, plakal nad Jeruzalemom. Plakať… Nebojte sa plakať z dôvodu týchto vecí: buďme ľudskí. A potom vedieť sa deliť so skúsenosťou a znovu pripomínam dialekt a empatiu. S mladými sa treba empaticky deliť so skúsenosťami: bez empatie sa nemožno rozprávať s mladým človekom. A kde nájdem túto empatiu? Neodsudzovať mladých, ale ani mladí nemajú odsudzovať starých ľudí, ale byť empatickými: ide o ľudskú empatiu.

Ja odchádzam, pretože som už starý, ale ty zostaneš a toto je empatia odovzdávania hodnôt. Dôležitá je potom aj blízkosť. Nenásilie, miernosť, nežnosť: tieto tri ľudské čnosti sa zdajú byť malými, no dokážu prekonať najťažšie, najškaredšie konflikty. Blízkosť, tak ako ste sa vy azda v detstve priblížili trpiacim ľuďom a možno tam ste si začali uvedomovať múdrosť, ktorú nám ukazujete vo svojich filmoch. Blízkosť k tým, ktorí trpia. Nebojte sa preukázať blízkosť pri problémoch a blízkosť medzi mladými a starými. Sú to malé veci: miernosť, nežnosť, blízkosť. Takto sa odovzdáva skúsenosť a takto sa vyzrieva… mladí, my sami a ľudstvo.

Ďakujem vám za všetky tieto otázky a za vaše úvahy: bolo ich mnoho, a preto som príliš mnoho hovoril! Vďaka za vašu prácu. Vďaka vám, synodálni mladí, a vďaka patrí aj vám, starým ľuďom. Prosím vás, aby ste sa za mňa modlili. Ďakujem.

© preložil Štefan Turanský SDB