Čokoľvek ste urobili…

0 Cesty povolania

Sestra Alžbeta Lukasová, satmárka, sa podelila so svedectvom z putovania do Lúrd.
Malé veci s veľkou láskou…

Tie najväčšie a najúžasnejšie veci v živote človeka sa odohrávajú v skrytosti, v hĺbke jeho srdca. Neraz je len veľmi ťažké opísať to slovami. Predsa sa však chcem o niečo také pokúsiť. Od chvíle, keď mi Boh dal veľmi silne zakúsiť pravdivosť Ježišových slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste to urobili,“ uplynulo už niekoľko rokov. Napriek tomu si na to veľmi živo spomínam.

Bolo to počas jednej zo slovenských vlakových pútí chorých do Lúrd, ktoré organizuje Rodina Nepoškvrnenej v spolupráci so ŽSR. Sestry našej kongregácie (Kongregácia milosrdných sestier svätého Vincenta – satmárok) sa týchto pútí zúčastňujú ako tie, ktoré rozmanitým spôsobom slúžia pútnikom, najmä chorým, či už počas cesty, alebo priamo v Lurdoch.

Už dlho som vo svojom vnútri prežívala tmu, ktorú dnes vnímam ako veľký Boží dar, pretože len vďaka tme som sa naučila vnímať aj malé záblesky svetla. Jedným z prejavov služby pútnikom v Lurdoch je podať im počas svätej omše, najmä po svätom prijímaní, pohár vody. Púte sa uskutočňujú zväčša v letných mesiacoch, keď je dosť teplo, a okrem toho mnohí chorí majú problém prehltnúť hostiu. Keďže počas svätých omší, ktoré slávime v Lurdoch osobitne ako slovenská skupina pútnikov, sprevádzam spev hrou na organe, do tejto služby chorým sa nemôžem zapojiť. Výnimkou je však účasť na medzinárodnej svätej omši v podzemnej Bazilike Pia X.

V tú nedeľu som aj ja mala so sebou zásobu vody a poháre, aby som mohla poslúžiť chorým, ktorí budú v mojej blízkosti. Tu sa nehľadí na to, či sú to pútnici z našej skupiny alebo z iného kúta sveta. Bolo po svätom prijímaní a ja som s pohárom vody v ruke pristúpila k radu vozíčkarov. Neboli to naši pútnici. Nikto však neprejavil o vodu záujem. V mojom srdci odznela iba krátka modlitba: „Pane, ty vieš, že tú vodu chcem podať tebe!“ Ešte teraz vidím, ako sa postupne začala smerom ku mne vystierať jedna ruka za druhou. Každému som podala trochu vody s akousi doteraz nezakúsenou istotou, že je to voda podaná Ježišovi. Po chvíli som pozrela na svoju fľašu a videla som, že vody mám už iba na dne. Vystretých rúk bolo stále dosť. Odrazu ku mne pristúpila jedna z mojich spolusestier a podala mi svoju, ešte skoro plnú fľašu vody, ktorá mi už potom stačila pre všetkých.

Možno si poviete: Nič zvláštne sa nestalo. Pre mňa to však znamenalo a stále znamená veľmi veľa:

  • bol to záblesk veľkého svetla v prežívanej tme;
  • hlboká skúsenosť, že aj tá najnepatrnejšia služba preukázaná bratovi či sestre je službou samému Kristovi;
  • povzbudenie slúžiť práve vtedy, keď „nesvieti slnko“, aby sa moja tma mohla stať svetlom pre iných a možno aj pre mňa;
  • potvrdenie toho, že príležitosť slúžiť je predovšetkým Božím darom a každá preukázaná služba je darom tomu, komu slúžime, i pre nás samých;
  • dôkaz sily spoločenstva – nikdy to nie je tak, že by v spoločenstve naraz všetkým chýbala „zásoba vody“, a preto si môžeme navzájom pomáhať, aby nikomu z nás nechýbalo to, čím môže obohatiť druhých.

Túto chvíľu vnímam ako nežný dotyk samého Boha, a to na mieste, kde sa naozaj nebo dotklo zeme. Nielen v roku 1858, keď sa Panna Mária zjavila Bernadete Soubirousovej, ale aj dnes.

 

Alžbeta Lukasová SMVS