Čo keď Boh mlčí

Na rozdiel od učeníkov, ktorí prednedávnom videli v Ježišovi mátohu, pohanská žena ho trikrát nazýva Pánom a veľmi presne Dávidovým synom. A predsa pri počutí jej hlasného volania a reakcie učeníkov, ktorým to išlo na nervy, Ježiš mlčí.
Musíme priznať, že nerozumieme dobre tichu milosrdného Ježiša. (Aj evanjelista Lukáš, ktorý tento príbeh poznal, ho radšej zo svojho evanjelia vynechal…) Božie slovo nie je o tom, aby sme v ňom rozumeli všetkému. Ani o tom, aby sme nasilu hľadali našské vysvetlenia. Ono nás často necháva v dynamike hľadania, v závislosti lásky, v napätí viery.
Predsa len, prečo Matúš situáciu s Kanaánčankou tak vyhrotil? Pravdepodobne chcel komunite, pre ktorú písal, dať najavo, že pohania sa nestanú Božími deťmi len tak okrajovo, popri Izraeli, ale naplno a len cez Ježiša – Žida.
Kanaánčanka, ako dobrá matka, trpela pre doslova hrozné trápenie svojej dcéry dvojnásobne. Cítila sa ním zaiste aj zahanbená, možno i vinná. Hoci kričí, s najväčším jemnocitom (takmer slovami modlitby ruského pútnika) prosí Ježiša o pomoc. Matúš píše, že neodpovedal ani slovom. Nereagoval dokonca ani na prosbu učeníkov v zmysle: Urob dačo, nech sa jej zbavíme! Akoby pokorení ešte stále nebolo dosť, Ježiš sa baví iba s učeníkmi. Aj keď bola žena doslova naložená v ponížení, pokračuje v prosbe. Nemá už čo stratiť, veď seba už stratila. Vtedy dostane od Ježiša ešte silnejší „zásah“, ktorý autenticitu jej pokory, ale aj viery, nádeje a lásky potvrdí. Viery v Ježiša, nádeje v uzdravenie dcéry a lásky k nej.
Ježiš jej povie minipodobenstvo: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho štenatám.“ Žena mu ho prerozpráva v prospech svojej dcéry: „Netreba brať chlieb deťom, je ho dosť na to, aby sa i šteňatá nasýtili z natrúseného.“
Koľkokrát si povieme, že už bolo dosť pokorovania sa. A Boh aj tak mlčí. Nie, pokory nikdy nie je dosť. Pridajme ešte! Nepotrebuje ju Boh, potrebujeme ju my. Pokora vieru predchádza, sprevádza i nasleduje. Koľko pokory, toľko viery.
Ó, vzácna pokora, záruka všetkých ostatných dobier, ako ťa ospievať? Ty, ktorá nútiš Boha hovoriť, konať, ba meniť svoje plány, príď do môjho srdca nielen na návštevu, ale bývať.

Dagmar Kráľová