Človek, ktorý vzbudil Ježišov údiv
Stotník z Kafarnauma patrí medzi najsympatickejšie evanjeliové postavy. Pri každom eucharistickom slávení si pripomíname jeho slová: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu…“ Kafarnaumský stotník svojou vierou vzbudil Ježišov údiv aj obdiv. Viera však je len jednou z viacerých sympatických čŕt tohto vojaka. Čo o ňom teda vieme z Lukášovho rozprávania?
Stotník mal starosť o svojho sluhu, presnejšie: otroka. Osud otrokov býval poväčšine biedny. Ich život bol takmer bezcenný. Vážne chorých otrokov sa neoplatilo liečiť, veď náklady na ich liečenie ľahko mohli prevýšiť tržnú cenu nového otroka… Stotník však nenecháva svojho otroka napospas osudu. Záleží mu na ňom. Ba, dokonca sa dozvedáme, že si ho vážil.
Stotník ako vyšší dôstojník rímskej armády bol mocný muž, vyzbrojený autoritou, ktorý vo svojom postavení mohol Ježišovi jednoducho po svojom podriadenom nariadiť, aby sa k nemu dostavil. On to neurobil; miesto toho posiela k nemu s prosbou židovských starších. Na prvý pohľad môže aj tento jeho počin vyznieť ako určitý prejav arogancie, že sa neunúval sám za Ježišom, ale o pár veršov sa dozvieme, že keď stotník posiela starších, bol to prejav jeho pokory a úcty k Ježišovi.
Stotník má korektné vzťahy so židovskými staršími. Vzájomný vzťah medzi okupantskou rímskou mocou a domorodým obyvateľstvom nebol ideálny, no stotník – hoc‘ cudzinec a pohan – si získal úctu židovských starších, ktorí sú ochotní sa v jeho prospech prihovoriť u Ježiša. Z ich slov sa o ňom dozvedáme ďalšie zaujímavé informácie: stotník nie je žiaden arogantný a bezohľadný agresor, ale miluje židovský národ. Poberal štedrú rentu, ktorú vynakladal v prospech židovského ľudu: dokonca im postavil aj synagógu. Stotník je skutočný dobrodinec, ktorému záleží nielen na svojom otrokovi, ale aj na ľude, uprostred ktorého žije ako cudzinec a predstaviteľ nenávidenej cudzej nadvlády. Zrejme vedel správne nakladať s mocou a autoritou: nezneužíval ju vo svoj prospech, ale využíval pre dobro iných, dokonca aj tých, od ktorých ho oddeľovala priepasť náboženských a politických predsudkov.
A konečne stotník je muž viery. Verí v Ježišovu moc a autoritu. Tak, ako on rozkazuje svojim podriadeným, tak verí, že aj Ježiš má moc rozkázať chorobe, ba dokonca aj smrti: „Choď preč!“ a zdraviu povedať: „Poď sem!“
Ježiš si pravdepodobne všimol tieto stotníkove kvality: jeho lásku, dobročinnosť, pokoru, štedrosť, no ocenil predovšetkým jeho vieru. Prečo? Lebo viera sa prejavuje v životných postojoch. A rýdzosť stotníkovej viery prevýšila vieru mnohých „pravoverných“…
Patrik Vnučko, dominikán