Chorý Boh… láskou
Počul som minule takúto otázku: „Čo je to za chorého Boha, v ktorého vy, kresťania, veríte? Najprv vymyslí prikázania, ktoré nedokážeme nikdy úplne dodržať, a keď, pravdaže, zlyháme, tak sa urazí a chce všetkých poslať do pekla. A na to, aby si vybil zlosť a odpustil mi, zmasakruje svojho vlastného Syna, nevinného!!!“
Nuž vieme, že Ježiš zomrel za nás. Jeho smrť zotrela dlžobu za naše hriechy, svojou smrťou našu smrť premohol. Ale nemyslím si, že si Boh hriechy vymýšľa, na to si stačíme sami. Rovnako si nemyslím, že odpustenie, o ktorom táto otázka hovorí, by bolo nejakou povrchnou emóciou neurotického Boha, ktorú by si mal sám v sebe vyriešiť, alebo mu predpíšeme psychoterapiu… Odpustenie pochádza zo slova pustiť, ale to, čo nás spútava, nie je Boh, ale náš hriech. Človek nie je len niekto, kto urobil chybu, „aha, tak prepáčte, tvárme sa, že sa nič nestalo…“, človek je terorista, ktorý uniesol seba samého ďaleko od zdroja života a teraz chradne, skrývajúc sa pred Milujúcim. Utiekol, aby bol sám sebe bohom, no namiesto toho sa stal otrokom čohokoľvek, čo mu prešlo okolo. Je vzbúrenec: ruky, ktoré pribíjajú Ježiša na kríž, nie sú predsa ruky Boha. Ani tie, ktoré bičujú, trápia, samotný kríž vztyčujú proti nebu… sú to ruky ľudí. To my sme ho zabili. To my ľudia si na ňom vybíjame naše osobné zranenia. Ježišova smrť nie je vôľa Boha, on je ten, ktorý nespravodlivé odsúdenie, masaker a smrť prijíma.
Sme to my ľudia, ktorí potrebujeme vidieť Boha, ktorý sa radšej nechá odsúdiť, než by vztiahol ruku proti človeku, dokonca aj v sebaobrane. Len tak môže človek znovu začať dôverovať láske Boha a vykročiť na cestu návratu. Potrebujeme sa vrátiť. Musíme zložiť masky, zbrane, spustiť obrany. Otvoriť sa vzťahu s Bohom: cesta naspäť je jedným dlhým odnaučaním sa od svojho egotizmu a znamená učiť sa zostupovať z trónu, na ktorý nepatrím.
Božia odpoveď je silná. Nikoho nezabíja, prijíma slobodné rozhodnutie človeka – smrť na kríži. Práve týmto prijatím premieňa ten najväčší hriech – zabitie Boha – na najväčšie gesto lásky – zdroj svojho života pre nás v krste, spovedi, Eucharistii… Prijíma človeka takého, aký je, a darúva nám ako pevný znak tohto prijatia svoje zmŕtvychvstanie. Napriek krvilačnému odmietnutiu Boh neodmieta, znova sa vracia a ponúka nám pokračovanie príbehu spásy – každodennú lásku.
Milan Hermanovský, augustinián