Charles de Foucauld: Stráviť sa pre Boha

0 Spiritualita

Keď si vybral rehoľný život, mal veľa intuícií, ktoré radikálne prežíval. Predstihol tak to, čo dnes zasvätený život kladie do centra svojej obnovy a čo predstavuje istú záruku jeho budúcnosti.

Dnes by sme ho nazvali novoobrátencom a vieme, s akým zápalom sa takíto ľudia ponúkajú Bohu. Skutočne, kresťanská viera ho akoby „prepadla“ a to v ňom vyvolalo neodolateľnú túžbu po úplnom odovzdaní sa: „Akonáhle som uveril v Boha, pochopil som, že nemôžem urobiť nič iné, než žiť pre neho“ (z listu Henrimu de Castries, 14. augusta 1901). To, že si zvolil zasvätený život, bolo logickým dôsledkom jeho návratu k viere. Charles de Foucauld, narodený v kresťanskej rodine, ako šestnásťročný zanecháva vieru a znova ju nachádza ako 28-ročný.

Keď 14. augusta 1901 brat Charles píše svojmu priateľovi Henrimu de Castries, opisuje podrobne svoju duchovnú cestu a cituje vetu od Bossueta, ktorá ho veľmi zasiahla: „Stráviť sa pre Boha až do úplného stratenia.“

Jeho cesta v rehoľnom živote bola dosť krivolaká. Nenašiel hneď svoj „dom“, svoj štýl. Bola to dlhá cesta: najprv hľadal radikálny život v kartuziánskom kláštore, prešiel z Notre Dame des Neiges vo Francúzsku do Akbés v Sýrii, „kartúzy oveľa chudobnejšej“, ako sa vyjadril.

Pri svojom hľadaní sa našiel aj „mimo cesty“, pričom hľadal Božiu vôľu, ktorú vôbec nie je ľahké spoznať. Došiel až k tomu, že – hoci s nevôľou – zanechal svojho duchovného vodcu dona Huvelina.

Jeho podstatná originálnosť

Existuje veľa dokladov o tejto etape jeho života; chcela by som zdôrazniť jeho podstatnú originálnosť, čo sa týka rehoľného života. Predovšetkým to, že počas celého života upozorňoval na neustále riziko, ktoré ohrozuje rehoľné spoločenstvá. Chudobní, ktorí žili neďaleko kláštora v Akbés v Sýrii, mu otvorili oči na riziko spohodlnenia.

„Poslali ma modliť sa do domu chudobného domorodého robotníka, kresťana. Aký to bol rozdiel medzi jeho domom a našimi domami!“ (z listu sesternici, 10. apríla 1894).

„Nechcem prežiť život v prvej triede, keď Ten, ktorého milujem, ho prežil v poslednej triede,“ napísal Henrimu Duveyrierovi 24. apríla 1890.

Sny o malých obydliach

Vo veľkých rehoľných domoch videl riziko, ktoré predstavovali: „Nevyhnutne pripisujú veciam veľkú materiálnu váhu, čo je v rozpore s pokorou a skrytosťou.“

Predstavuje si malé obydlia, ktoré sa naozaj neskôr rozšíria, hlavne po koncile.

  1. októbra 1893 píše svojej sesternici, že túži „po sformovaní malých skupín, na malých usadlostiach“. Veľmi zdôrazňuje slovo „opovrhnutie sebou“, ktoré iste nie je moderné v časoch, keď sa skôr hovorí o osobnej realizácii. Tým chcel vyjadriť svoju veľkú túžbu napodobniť jediný vzor Ježiša z Nazareta, ktorý bol odmietnutý, ponížený; Boh, ktorý sa úplne znížil, vyprázdnil (porov. Flp 2, 6 – 8).

Z toho vyplýva jeho zanietenie, aby našiel takú formu života, ktorá by bola totožná s uponížením sa Milovaného. A ak také niečo neexistuje, treba to vytvoriť: „Hľadať duše, z ktorých sa dá sformovať malá kongregácia takéhoto typu“ (z listu sesternici, 4. novembra 1889). Takto bude možné prísť k chudobným, ktorí sú Ježišovými obľúbencami, a to zdieľaním ich spôsobu života.

Rehoľný život bez vonkajšieho odlíšenia

Ďalšou novinkou pre tú dobu je predstava rehoľného života, kde niet rozdielov medzi kňazmi a bratmi. Predstavený sa bude volať „slúžiacim bratom“ a „všetci si budú rovní a nazývať sa bratmi“. To bolo už snom Františka z Assisi!

Rehoľný život, kde by sa poslušnosť predstavenému chápala ako dialóg v dôvernom otvorení sa, ktorý predkladá „svoje pochybnosti a námietky, a potom urobí to, čo mu bolo povedané“. V 25. článku konštitúcií malých bratov odporúča „vzájomnú poslušnosť“; jazykom, ktorý bol v tom čase nezvyklý, hovorí o tom, že „budú poslúchať vzájomné priania“.

 Voľba jednoduchosti

Miestom tohto spôsobu života sú prednostne „periférie života“, ako to nazval pápež František. Brat Karol si skutočne volí za svoje stabilné sídlo Tamanrasset, lebo je to „zanedbané miesto“. „Volím si toto miesto, ktoré je vzdialené od všetkých dôležitých centier, bez posádky, bez telefónu, bez Európanov“ (osobný denník, 11. august 1905). Je to rehoľný život bez dôstojnosti, kde je jednoduchosť domom a ani habit nie je posvätným. Od roku 1913 brat Karol už nenosí na svojej dlhej tunike srdce s krížom, akoby sa tým vyjadrovalo, že tento znak sa zvnútornil. Znova prijíma svoje svetské meno a tak sa aj podpisuje: Charles de Foucauld a zanecháva predošlé podpisovanie ako brat Charles de Jésus. Sníva po jednoduchom rehoľnom živote, ktorý by sa podobal „jednoduchým spoločenstvám z prvotných čias evanjelia“ (z listu donovi Huvelinovi, 22. októbra 1898).

Život, kde pravidlo je v službe života a nie cieľom; je východiskovým bodom osobného vývoja: „Tvojou regulou je nasledovať ma,“ akoby hovoril Ježiš, „je to jediné pravidlo, ale absolútne.“

A predsa sa počas svojich prvých siedmich rokov rehoľného života silne naviazal na pravidlá kláštora.

 Práca pri sieti

Je to rehoľný život, kde sa pracuje pri sieti evanjelizácie spolu s inými. Charles de Foucauld veľa očakáva od plodnej spolupráce s rehoľníčkami. Obzvlášť obdivuje sestry sv. Vincenta de Paul: „Nik nie je natoľko schopný získať si lásku, vzbudiť dôveru, priblížiť sa k moslimkám (polovica populácie), prísť do kontaktu s moslimami, ako to robia tieto rehoľníčky“ (z listu Jozefovi Hoursovi, 25. novembra 1911).

Poukazuje aj na dôležitú pomoc laikov, ľudí v manželstve, rôznych odborníkov, ktorí v kolonizovaných krajinách ukážu novú tvár čestných Európanov. Tým je zverený „apoštolát, ktorý nemôžu uskutočniť kňazi, aby kresťanské svetlo preniklo aj do prostredia, kde kňaz nedôjde, alebo ak, tak veľmi zriedka“ (z listu Louisovi Massignonovi, 1. januára 1914).

Zasvätený si neprivlastňuje Ducha Svätého, ktorý je pôvodcom Božieho diela vo svete. Duch Svätý je dar, ktorý dostávajú všetci v deň svojho krstu. Charles de Foucauld žije zasvätenosť radikálnym spôsobom, ktorý je verný evanjeliu; aj keď to znamená ísť proti prúdu, „rozhodne prehlasujeme, že nie sme z tohto sveta!“ (Komentár k žalmu 18).

Zasvätený život vôbec nesúperí s voľbou života v manželstve, ktoré si brat Karol veľmi váži: „Aká veľkosť, aké obdivuhodné povolanie! Stav, v ktorom je možné a v ktorom je treba sa posvätiť“(z listu Louisovi Massignonovi, 30. novembra 1913).

Ako sa odlišuje toto vyjadrenie od vyjadrovania sa v tej dobe, keď sa rehoľný život považoval za najdokonalejšiu a najsvätejšiu voľbu!

Privilégium lásky

Rehoľný život nie je natoľko spôsobom života, ktorý predstavuje bezpečnosť, ako skôr neustále hľadanie Božej vôle, stav vytrvalého a neúnavného hľadania, aby sme ju našli. Takto sa rehoľný život stáva privilégiom lásky. Brat Karol sa zveril vo svojom liste donovi Huvelinovi z 15. 10. 1898: „Život, ktorý vediem, mi vyhovuje, spievam s veľkou nehou krásny spev o Ježišovej chudobe.“

Je to život s veľmi silným duchovným dopadom a s Bohom je zdrojom intenzívnej radosti a úžasných zážitkov: „V malom svätostánku je viac tajomstva než v hĺbke morí. V hĺbke pustovne je možné urobiť krásne cesty“ (z listu synovcovi, 15. novembra 1903).

Tento sen o novej forme rehoľného života sa počas jeho života neuskutočnil; stane sa skutočnosťou až po jeho smrti. Áno, „stráviť sa pre Boha v úplnom stratení seba“ skrýva v sebe veľké prekvapenia pre toho, kto sa vydá na duchovné dobrodružstvo.

Marie Christine Lacroix (preklad Tatiana Berecká)