Cena za vernosť povolaniu

0 Správy

Rehoľa minoritov na Slovensku si v týchto dňoch pripomína umučenie brata Štefana Iglódyho.

Detstvo a cesta k povolaniu

Eliáš Iglódi sa narodil roku 1621 v dedinke Kisrorzvágy, ktorá sa dnes nachádza na južnej strane slovensko-maďarských hraníc blízko Slovenského Nového Mesta. Mal šľachtický pôvod, preto dostal dobrú výchovu a vzdelanie. Rodičia boli kalvínskeho vyznania. Svojho syna vychovávali v nenávisti ku katolíckej viere.

Okolo roku 1635 začali do ich obce prichádzať apoštolskí misionári. Boli to minoritskí pátri, ktorých do Uhorska vysielala rímska kongregácia Propaganda Fide. Dvaja z nich, Pietro Vallonica a Pietro Cima, sa stretli s asi šestnásťročným Eliášom, ktorý napriek nevôli rodičov prichádzal počúvať ich kázne a čoraz viac sa zamýšľal nad ich obsahom. Čoskoro v mladom mužovi dospelo rozhodnutie vstúpiť do katolíckej cirkvi. Táto skutočnosť znamenala, že Eliáš musel opustiť rodný dom. Stal sa sluhom na panstve grófa Štefana Ňáryho, sídliaceho v neďalekej obci Kisvárda. Na jeho dvore viedol príkladný a zbožný život. Na jar v roku 1636 bol pravdepodobne svedkom toho, ako po modlitbe misionárov gróf Štefan Ňáry spontánne vyzdravel z vážnej choroby. Tento zázrak spôsobil, že gróf aj so svojou manželkou a veľkou časťou služobníctva zanechal kalvínske vyznanie a vstúpil do katolíckej cirkvi. Minoritskí pátri boli odvtedy v jeho dome častými hosťami. Mladý Eliáš ich niekedy začiatkom roku 1638 požiadal, aby ho prijali do rehole. Túžil zasvätiť svoj život Bohu ako rehoľný brat. Nechcel byť kňazom. Jeho túžbou bolo žiť svätým životom a konať pokánie za roky života, počas ktorých bol jeho duchovný zrak zaslepený.

Vstup do rehole minoritov

Eliáš vstúpil do rehole na Veľkú noc roku 1638. Provinciálny minister Ján Krstiteľ Fiorentino ho v kláštore Rad (okres Trebišov) obliekol do rehoľného rúcha a dal mu rehoľné meno brat Štefan. Duchovným otcom a rehoľným vychovávateľom brata Štefana sa stal taliansky misionár, páter Pietro Vallonica. V biede, ktorou žila táto rehoľná komunita, sa bratia medzi sebou delili o všetko, dokonca aj o obuv a šatstvo. Kláštor však prekvital po duchovnej stránke. V roku 1638 mal už štyroch novicov a páter Pietro dúfal, že jedného dňa z nich všetkých budú dobrí kňazi.

Životopis brata Štefana uverejnený v Taliansku roku 1711 hovorí, že chlapec sa prijatiu do noviciátu tešil celým svojím horlivým duchom. Počet a druh sebazaprení, pôstov, umŕtvení a skutkov pokánia tohto mladého muža bol neopísateľný. Lásku, akou vynikal, prirovnávali talianski rehoľníci k vulkánu Etna na Sicílii. Provinciálny minister o ňom napísal: „Štefan bratom slúžil v duchu pokory a lásky. Neustále a s ochotou vykonával všetky duchovné cvičenia. Pre svoje znalosti maďarského jazyka bol najvhodnejším na chodenie krajom a žobranie. Pritom bol mimoriadne nábožný a pre každého z rehoľníkov bol veľmi dobrým príkladom.” Aj iný zdroj hovorí, že Štefan povzbudzoval skúsených pátrov ku častejšiemu kázaniu a k prednáškam na duchovné témy. Často opúšťal kláštor, vychádzal ako láskou pobláznený na ulice a na polia a zvolával úbohých ľudí ku svojmu kláštoru, kde mali z úst pátrov počúvať Božie slovo, aby mohli tak, ako kedysi on, nájsť cestu do katolíckej cirkvi.

Mučenícka smrť

Dobrodružstvo mladého Iglódyho s rehoľou svätého Františka trvalo iba šesť mesiacov. V nedeľu 6. novembra roku 1639 bol vyslaný svojím gvardiánom k istej pani Loneane, dobrodinke rehole. Okolo tretej hodiny, keď prechádzal dedinou Malý Horeš, ktorá sa nachádza neďaleko Radu a bola obývaná kalvínmi, dvaja muži, Štefan Fesset a Michal Cose, ho prepadli, zhodili z koňa, priviazali k stromu a pod hrozbou smrti ho nútili zanechať rehoľné rúcho i katolícku vieru. Keď Štefan odmietol zobliecť si habit a zanechať katolícku cirkev, útočníci mu tureckou šabľou spôsobili na hlave dve rany v tvare kríža. Zneuctili i jeho ruženec a aby chlapca potupili, odrezali mu pohlavné orgány. Štefan volal: „Ježiš a Mária, pomôžte mi!” Potom prosil mučiteľov, aby ho nechali modliť sa. Tých však jeho prosba rozzúrila ešte viac, ako predtým. Jeden z nich, Michal, vytiahol nôž a prerezal mu hrtan.

Vrahovia telo rehoľníka ukryli v lese, ponechali si však koňa, na ktorom cestoval. Vďaka tomu boli čoskoro odhalení a zatknutí. Po skončení vyšetrovania ich súd v Zemplíne odsúdil na smrť. Poprava bola vykonaná 24. novembra roku 1639.

Brata Štefana pochoval 16. novembra 1639 transylvánsky biskup Štefan Šimandi v lelesskej prepozitúre. S poctami, aké patria Kristovmu mučeníkovi, ho uložili do krypty v kaplnke sv. Ondreja. O udalostiach bol podrobne informovaný generálny minister rehole minoritov, kongregácia Propaganda Fide i samotný pápež Urban VIII. Telo rehoľníka bolo neskôr slávnostne prenesené do kláštorného kostola v Rade. Tamojší kláštor a kostol v priebehu 19. storočia zanikol. Minoriti však na brata Štefana nikdy nezabudli. V roku 2011 archeológovia v Rade odkryli ruiny zaniknutého kláštora a v kostole objavili aj Štefanov hrob. V súčasnosti sú telesné ostatky brata Štefana odborne skúmané a zaujímavý príbeh mučeníka je dopĺňaný stále novými informáciami z historických archívov.

Zdroj: minoriti.sk