Božie svetlo a naša tma
Žalm 23, ktorý je v dnešnom responzóriu, je oslavou Pána, Dobrého pastiera. Naznačuje, že na ceste života sú aj úseky, keď človek kráča tmavou dolinou. Avšak aj temný úsek života môže byť presvietený istotou Božej prítomnosti.
Svätý Pavol veľmi živo a odhodlane pripomína Efezanom, že kedysi boli tmou. Žili v tme nevedomosti, v tme pohanských zvykov, bez Božieho svetla. V Pánovi sa však stali svetlom a žiada sa od nich, aby žili ako deti svetla. Ako často dlhujeme svetu naše svetlo. Kristus nestratil svoju žiaru, neprestal byť svetlom sveta, ale žiaľ, pre rôzne príčiny, pre našu malú vieru a lásku nežiari cez nás. Možno je to aj preto, lebo nám jeho svetlo zovšednelo, možno aj my podliehame tézam moderného ľudstva o tom, že človek je dobrý aj bez Krista a bez vernosti jeho evanjeliu. Ak aj z Božej stvoriteľskej milosti je človek nežijúci v poznaní Krista dobrým, predsa len mu chýba svetlo Krista, ktorý nás ožiaril svojím slovom a svojím príkladom.
Jánova rozprava o uzdravení slepého od narodenia nemá svoj stred v samotnom zázraku, ale skôr v tom, ako bol tento zázrak rozporuplne prijatý. Je to len potvrdením toho, že ani očividné zázraky, ktorých sa niekedy dožadujeme, nie sú jednoduchou a priamočiarou cestou k Bohu a jeho kráľovstvu. Sám uzdravený len čiastočne poznáva Ježiša, jeho rodičia sa namiesto veľkej radosti a vďačnosti radšej dištancujú od svojho syna. A napokon farizeji, ktorí podrobia celý Ježišov skutok prísnemu vyšetrovaniu, zostávajú v tme svojho odporu voči Kristovi.
Záver evanjeliovej rozpravy hovorí, že k pravému svetlu sa dostáva ten, kto uverí, že Ježiš je Syn človeka. Uzdravený ho najprv považoval za človeka Ježiša, potom za proroka, ktorý prišiel od Boha. Až mu napokon dáva sám Ježiš otázku, či verí v neho ako v Syna človeka. Toto je vyznanie, ktoré podľa synoptikov urobil Ježiš pred veľradou (Mt 26, 64; Mk 14, 62; Lk 22, 69), a tým si vyslúžil svoje totálne odsúdenie. Titul Syna človeka sediaceho na oblakoch sa vzťahuje na siedmu kapitolu Danielovho proroctva a prisúdiť si ho bolo presne to, z čoho v Jánovom evanjeliu Ježiša obviňovali: „Hoci si človek, robíš sa rovným Bohu.“ A to bolo podľa židovského zákona niečo neprípustné.
Boh prináša svetlo, ale toto svetlo je v boji s kráľovstvom tmy. Evanjelium rozoznáva dva druhy tmy. Tú prvú, z ktorej Ježiš môže človeka uzdraviť, a tú druhú, ktorá spočíva v tom, že človek si nepripustí, že je slepý.
Prvé čítanie, v ktorom Samuel hľadá Pánovho vyvoleného, nachádzame vzdialený súvis s témou svetla, či lepšie povedané zraku. Samuel vo svojom zmýšľaní hľadí veľmi ľudsky a Boh ho napomína, aby sa naučil Božiemu pohľadu. V príbehu o Samuelovi teda vidíme hlbokú tému – človek v spojení s Bohom riadený Božími pokynmi sa musí učiť pozerať sa na ľudí Božími očami. Ako často sa to stáva aj deťom svetla, že sa nechajú oklamať povrchným pohľadom na veci i na osoby. Mohli by sme teda hovoriť o troch stupňoch existencie človeka: život v tme, život vo viere a život, v ktorom sa učíme pozerať na svet a ľudí okolo nás Božím pohľadom. V tomto pôstnom týždni teda prosme za tých, ktorí nemajú svetlo viery, za tých, ktorí boli uzdravení, ale ešte neprišli k plnej viere v Krista, Syna človeka, Syna Božieho, a napokon prosme aj za komunity zasvätených, aby v nich bolo čoraz viac tých, ktorí sa učia vidieť svojich bratov Božími očami. Vtedy budú v úplnom svetle, ako to hovorí svätý Ján: „Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle“ (1 Jn 2, 10).
Pavol Grach, SDB