Boh, ktorý vyhadzuje ľudí z chrámu

0 Nedeľné zamyslenia

Načo vlastne chodíme do chrámu? Hľadáme vykúpenie alebo predaj/nákup? Pýta sa nás to aj po 1600 rokoch svätý Augustín v Komentároch k Jánovmu evanjeliu. Stáva sa mi, že do kaplnky chodím, aby som sa cítil dobre, alebo do kostola, aby som si splnil povinnosť…

Možno je veľa z mojej zbožnosti len múrom proti Bohu, aby som ho nevpustil do môjho života len tak, zadarmo. Ja sám si chcem kontrolovať, koľko Boha je v mojom živote. Myšlienka, že Boh je v mojom živote, lebo ten mu patrí, že som milovaný bez hraníc, že mám spustiť obrany a nechať sa milovať, ma napĺňa závratom a neistotou. Možno sa bojím, že ma prílišnosť tej lásky absorbuje, strhne, preberie opraty a ja stratím seba. Koľko z mojich modlitieb a náboženských praktík sú obrany, v ktorých si spĺňam povinnosti, len aby som neriskoval stretnutie zoči voči Bohu? Koľko z mojich obiet a pokání je len o tom, že sa snažím vysvetliť Bohu, že u mňa je všetko v poriadku a do môjho života vstupovať nemusí? Inokedy sú moje modlitby o tom, že sa mu snažím vysvetliť, ako by mal zariadiť vesmír okolo mňa, keď ma už tak miluje. Ale kto je potom Boh a kto sluha?
Keď porovnávam tvár Otca, ako mi ju Ježiš zjavuje vo svojich slovách a skutkoch, s obrazom, ako ho ukazujú moje modlitby a očakávania – som poriadne mimo. Veľa nánosov strachu deformuje Božiu tvár. Nálepky a masky z neho robia nenásytnú modlu, ktorá požaduje stále viac a viac, alebo malicherného senilného starca, ktorému chcem pripomínať každý deň svoje problémy a požadované riešenia, alebo do seba zahľadeného perfekcionistického šéfa, ktorý si vyžaduje moje klaňanie a prosíkanie o každú vec, ktorú mi potom on možno ráči dať a dusí ma svojimi nárokmi… Ale je toto naozaj Boh Ježiša Krista? Nie sú to skôr črty mojej tváre?
Adamov strach zostáva aj mojím prekliatím. Za kríkmi vonkajších zbožností sa skrývam ako ten, ktorý zo strachu nespoznáva ani milosrdne a bezpodmienečne ponúknutú a uzdravujúcu ruku Boha.

Je potrebné postaviť sa pred Boha Ježiša Krista bezbranný a dôverujúci. Nechať ho, aby mi zjavil seba i mňa. Spustiť na chvíľu obrany a nadýchnuť sa zadarmo jeho prítomnosti. Dať Bohu šancu, aby bol sám sebou.

Milan Hermanovský, augustinián