Bez hukotu to nejde (Mt 14, 22 – 33)

0 Nedeľné zamyslenia

Pred týždňom sa Ježiš na vrchu rozprával s Mojžišom a Eliášom. Ich skúsenosti s tým, ako sa im počas života dal Boh spoznať, sa podobajú. V strašnej osobnej kríze bez skúsenosti, že sa ich situácia dá vyriešiť nejako rozumne.

Mojžiš i Eliáš – celá Božia nádhera, hukot, oheň, zemetrasenie, víchor, ktorý sa utišuje, a prekvapivo vo vánku Pán, ktorý neprichádza len s riešením našej ťažoby a bezmocnosti, ale prichádza on sám. V tom najnepríjemnejšom je riešením sám Boh. Nie riešenie, ktoré ponúkne a ktoré prinesie úľavu. Ale on sám. Jeho reálna prítomnosť v živote. Taká, ktorá apoštolov na vrchu Tábor hodila na zem, Mojžiša tiež a nedovolila mu pozerať sa a Eliáš si tvár radšej zahalil sám a asi tiež bol na zemi, keď dostal pokyn, aby vstal.

Prechádzal Pán… popri Mojžišovi, Eliášovi a popri loďke s učeníkmi. Len to tak hučalo! A to je v poriadku. Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása. Kráčajú v tomto poradí: spravodlivosť, milosrdný Boh, spása. Hukot, Boh, pokoj.

Nielen loďkou ale aj tými na nej zmietajú vlny a vietor duje proti nim. Zvyčajne tu nejde len o krátku chvíľočku. Okolo nás hukot – tak hučíme aj my, mení sa, utišuje, obmieňa – tak aj my. Všetko sa utíši, upokojí – a my v tom objavíme Boha, ktorý nebol viditeľný v hukote a zmätku búrok ozajstných či životných. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš.

„Vstaňte a nebojte sa!“ povedal Ježiš na Vrchu premenenia. Mátohu vidiacim apoštolom podobne: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter sa vzchopil a hneď aj chopil šance preskúmať búrku, silný vietor a hlavne Boha: „Ježiš, ak si to fakt ty, Ježiš, poviem ti, čo máš rozkázať, aby sa stalo.“ Celkom vtipné, všakže? „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Doteraz ho nevidel? Búrka nebesnela už dosť dlho či čo? Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Zachránil. Hukot a spravodlivosť – Boh – spása.

A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Nebol v búrke, víchrici. Keď to utíchlo, spoznali ho. A čo my? Ak vidíme, že sa na nás všetko valí alebo sa to už po troške utišuje, vydržme. Príde a dá sa spoznať taký, aký je.

Františka Čačková, školská františkánka