Apoštolská konštitúcia o ženskom kontemplatívnom živote Vultum Dei quaerere

0 Teológia

Prinášame vám v krátkosti prehľad najdôležitejších tém, ktoré dokument Vultum Dei quaerere rozoberá. Jedná sa o ďalší nádherný text o zasvätenom živote.

Kláštory kontemplatívnych mníšok v Cirkvi a vo svete môžu byť majákmi, ktoré osvetľujú cesty ľudí dnešnej doby a môžu svet urobiť ľudskejším a viac evanjeliovým. Toto by mohla byť syntéza apoštolskej konštitúcie Vultum Dei quaerere (Hľadanie Božej tváre) pápeža Františka, ktorá bola zverejnená v Ríme dňa 22. júla 2016.

Dokument, ktorý v 38 bodoch a v 14 článkoch obnovuje pravidlá, ktoré siahajú do čias pápeža Pia XII., usiluje sa o lepšiu konfiguráciu charizmy zasvätených žien. Ponúka praktický návod v oblastiach právnych a administratívnych, ako aj duchovných. Zohľadňuje cestu, ktorou prešla samotná Cirkev v posledných desaťročiach vo svetle učenia Druhého vatikánskeho koncilu a tiež v zmenených spoločensko-kultúrnych podmienkach.

Text pápeža sa dotýka tém ako je výber a starostlivosť o povolania v období, keď súčasný spoločensko-kultúrny a náboženský kontext prežíva silnú krízu. Preto František pozýva k pozornému rozlišovaniu povolania a duchovnému rozlišovaniu a varuje pred pokušeniami čísel a výkonu, čo často vedie k náboru kandidátok z iných krajín s jediným účelom záchrany prežitia kláštora.

Naopak, pápež v tomto zmysle navrhuje uzavretie inštitútu, ak nie je možné splniť požiadavky skutočnej autonómie kláštora. Inou alternatívou je revitalizácia prostredníctvom procesu sprevádzania komisiou vytvorenou ad hoc Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Právna autonómia musí zodpovedať reálnej autonómii života, upresňuje pápež; a to znamená aj minimálny počet sestier za predpokladu, že väčšina nie je v pokročilom veku; nevyhnutnosť schopnosti žiť a odovzdávať charizmu; skutočná schopnosť formácie a vedenia; dôstojnosť a kvalita liturgického, sesterského a duchovného života; zmysluplnosť a začlenenie sa do miestnej cirkvi; možnosť existencie; primeraná štruktúra kláštornej budovy.

Jednou z ciest, ktorou treba prejsť a posilniť ju, je podľa pápeža Františka federácia. Na začiatku všetky kláštory musia byť súčasťou federácie, hovorí sa v dokumente. Ak z osobitných dôvodov kláštor nemôže byť súčasťou federácie, s hlasovaním kapituly žiadajú o povolenie Apoštolskú stolicu, ktorá je zodpovedná za primerané rozlišovanie, aby dovolili kláštoru nebyť súčasťou federácie. Hlavným cieľom federácie je podporiť kontemplatívny život v jednotlivých kláštoroch podľa požiadaviek ich vlastnej charizmy a zaručiť pomoc v permanentnej a počiatočnej formácii, ako aj v konkrétnych potrebách prostredníctvom výmeny mníšok a zdieľania hmotných dobier. Tento proces – čítame v texte – môže tiež zahŕňať pričlenenie k inému kláštoru alebo ak je kláštor vo federácii, zverenie pod správu prezidentky federácie s jej radou.

V apoštolskej konštitúcii sa potom sústreďuje pozornosť na dvanásť tém zasväteného života všeobecne a zvlášť na mníšsku tradíciu. Základnými témami sú: formácia, modlitba, Božie slovo, Eucharistia a sviatosť zmierenia, sesterský život v komunite, autonómia, federácie, klauzúra, práca, ticho, masovokomunikačné prostriedky a askéza.

Pápež najskôr otvára tému nových prostriedkov komunikácie a sociálnych sietí, ktoré – ako podotýka – môžu byť užitočnými nástrojmi pre formáciu a komunikáciu, ale s nevyhnutnosťou rozlišovania, aby boli v službách formácie v kontemplatívnom živote a nevyhnutných komunikácií. Beda teda, ak sú nové technológie príležitosťou rozptýlenia alebo únikom so sesterského života v komunite alebo – ešte horšie – ohrozením povolania alebo prekážkou života úplne venovanom kontemplácii.

Z tohto dôvodu Svätý Otec žiada mníšky žiť asketický rozmer, ktorý môžeme vysvetliť ako život, ktorý je zbavený všetkého, čo je vlastné svetu, a žiť ho v logike evanjelia, ktorá je logikou daru. To znamená jednoduchosť, odlúčenosť od vecí, odovzdanosť seba samých v poslušnosti, transparentnosť vo vzťahoch. Všetko je pre vás – píše František – radikálnejšie a náročnejšie, ako je voľba vzdať sa priestoru, kontaktov, množstva výhod stvorenia, je to konkrétny spôsob darovania tela. Výber života stability – pokračuje – sa stáva výrečným znamením vernosti v našom globalizovanom svete, zvyknutom na stále rýchle a ľahké presuny, s rizikom nezapustenia koreňov.

V tomto zmysle kláštorný život robí náročnejším aj pole sesterských vzťahov tým, že vytvára v spoločenstvách stále a blízke vzťahy. Môžete byť príkladom a pomocou Božiemu ľudu a ľudstvu dnes, ktoré je poznačené a často trýznené množstvom opustení. Zostať v blízkosti svojho brata a sestry aj tam, kde sú rozdielnosti, napätia a konflikty, ktoré treba spracovať, krehkosti, ktoré treba prijať.

Nie je to ľahké – píše na inom mieste –, že tento svet, aspoň jeho veľká časť, ktorá sa riadi logikou moci, ekonomiky a konzumu, nepochopí vaše skryté povolanie a poslanie, ale napriek tomu ho nesmierne potrebuje. Potrebuje ho tak, ako námorník na šírom mori potrebuje maják udávajúci cestu k prístavu.

Buďte majákom pre blízkych, ale predovšetkým pre vzdialených, vyzýva pápež, buďte fakľou, ktorá sprevádza cestu ľudí v temnej noci času, a strážkyňami rána, ktoré nemajú strach žiť radosť z evanjeliového života podľa vlastnej charizmy.

V tejto línii pápež vyzýva k väčšej angažovanosti pre chudobných a trpiacich a pripomína hodnotu práce, s ktorou budú v úzkom vzťahu s tými, ktorí zodpovedne pracujú, aby prinášali ovocie práce vlastných rúk. Urobí ich solidárnymi s chudobnými, ktorí nemôžu žiť bez práce a ktorí často aj keď pracujú, potrebujú prozreteľnú pomoc bratov. Výsledkom práce nebude len zabezpečenie slušného živobytia, ale tiež, ak je to možné, postaranie sa o potreby chudobných a kláštorov, ktoré potrebujú pomoc, hovorí pápež František. Z tohto dôvodu, aj keď niektoré mníšske komunity môžu mať príjem v súlade so svojím vlastným právom, neoslobodzujú sa od povinnosti pracovať. Práca však nesmie uhasiť ducha kontemplácie, ale má byť vykonávaná s oddanosťou a vernosťou, bez toho, aby boli ovplyvňované mentalitou výkonu a aktivizmom súčasnej kultúry. Motto je teda v duchu benediktínskej tradície: Ora et labora.

Rovnako ako práca aj denný rytmus kláštorného života musí poskytovať vhodné chvíle ticha, ktoré posilňuje atmosféru modlitby a kontemplácie, píše sa v apoštolskej konštitúcii. Ticho je v skutočnosti potrebný priestor pre počúvanie a prežúvanie Slova. Váš úplne kontemplatívny život vyžaduje čas a schopnosť vytvoriť priestor pre počúvanie Boha a volanie ľudstva, povedal pápež. Umlč teda jazyk tela a hovor jazykom Ducha hýbaného láskou, ktorú každá z vás má pre svojho Pána.

Konkrétne v duchovnej rovine pápež varuje kontemplatívne sestry pred niektorými pokušeniami, medzi ktorými poukazuje na jedno z najzákernejších, ktoré otcovia púšte nazývajú demonio meridiano (poludňajší diabol). Ide o pokušenia, ktoré vedú k apatii, k rutine, k demotivácii, paralyzujúcej lenivosti, čo postupne, ako cituje Evangelii gaudium, privádza k psychológii hrobu, ktorá postupne premieňa kresťanov na múmie z múzea. Sklamaní skutočnosťou, Cirkvou alebo sebou samými žijú neustále pokušenie naviazať sa na sladkastý smútok bez nádeje, ktorý sa zmocní srdca ako najcennejšieho z elixírov diabla.

Avšak poslanie mníšok je úplne iné: byť schodmi ako bola Mária, cez ktoré Boh môže zostúpiť, aby sa stretol s človekom, a človek po nich stúpa, aby mohol stretnúť Boha.

V dokumente bude pokračovať inštrukcia, ktorú Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života vydá v línii tém podľa ducha noriem novej apoštolskej inštrukcie.

zdroj: ZENIT.ORG – Monika Skalová