Áno životu a nie utečencom?
Ako je možné, že tí, ktorí sa hlásia k životu a hlasujú za život, sú zrazu schopní povedať nie utečencom, tým, ktorým ide o holý život? Prečo v Budapešti nepustili k vlakom utečencov, ktorí sa ta horko-ťažko a po mnohých odyseách predreli s túžbou po slobode a ľudskom živote? Prečo im v Rakúsku, naopak, tisícky ľudí vyšlo v ústrety s konkrétnou pomocou v neznesiteľných horúčavách posledných augustových dní?
Príčinu treba hľadať hlbšie a možno i v dejinách. Otázka slobody tkvie v človekovi a v národoch omnoho výraznejšie, ako sa to na prvý pohľad zdá. Určite to nie je len o tom robiť si, čo sa mi zachce, ale ani o odstránení hraníc medzi štátmi. Je to aj sloboda od strachu a premrštených obáv, od neistoty a od zastretých horizontov.
Dojímavo zapôsobil na mňa obraz v bavorskom meste Jozefa Ratzingera – vo Freisingu, ako sa starší pán v rokoch, čítajúc noviny a čakajúc na vlak bez otáľania postavil a bez meškania pobalil svoje veci, aby neznámemu vychudnutému chlapcovi (utečencovi?) ukázal vozeň a priviedol ho k vlaku, na ktorý chcel nastúpiť.
Rehoľná sestra z Maďarska mi so zreteľnými obavami vysvetlila situáciu vo svojej vlasti: „Denne prekračuje naše hranice tisíce väčšinou mladých a životaschopných chlapov, sem-tam aj ženy a deti. Nevieme, čo s nimi máme robiť, kde ich dať a už sa o tom aj bojíme rozprávať, lebo sa nám smejú a odsudzujú nás. S Turkami sme si toho užili v nedávnej minulosti a malo by sa to opakovať? Pred 500 rokmi prichádzali do Pešti po malých skupinách, a potom sa zrazu a nečakane zmocnili mesta i krajiny…“
V neznámych a nových situáciách sa v človekovi automaticky ozývajú aj pudy, aj tragické zážitky – má ich zapísané v génoch, ktoré zdedil, a darmo mu v tom rozum protirečí, riadi sa predovšetkým nimi.
Utečenecká otázka začala páliť Európu, predovšetkým jej labilnejšiu a menej stabilnú časť – stred a východ – bývalý komunistický blok. Zatiaľ, čo sa európsky západ prišelcov nebojí, východ otáľa a nevie zaujať pevný postoj. Právom mu vyčítajú jeho ťarbavosť, ale málokto myslí aj na príčiny a ešte menej na komplexnosť celej veci. CitizenGo rozlišuje tri druhy utečencov – prenasledovaných kresťanov, tých, ktorí zo všeobecného zmätku chcú hospodársky ťažiť, a na IS teroristov, čo sa infiltrujú do Európy, a dôrazne žiada o sprísnenie kontroly na hraniciach EÚ a poskytovanie pomoci iba pre prvú skupinu utečencom.
Členovia reholí, popri niektorých laických organizáciách ako HANUS a iní, sa chytili iniciatívy ujať sa bezmocných a prenasledovaných a riskovať vlastné istoty v mene Toho, ktorý raz každému povie: „Bol som hladný, bol som nahý, chorý a bez strechy…“ a tiež, ako nalieha Škripek, „aby sme sa raz nemuseli hanbiť pred sebou samými či vlastnými deťmi, keď sa nás budú raz pýtať, čo sme robili v roku 2015 na pomoc utečencom“. Akú riskantnú misiu dáva Pán v dôvere tým, ktorí práve tento rok slávia Rok zasväteného života!
Sr. Dominika Alžbeta Dufferová OSU
foto: archív zž