Anka chcela byť “mojou” sväticou

0 Kronika

Sestra Hermana bola pri tom. Veľmi blízko a pracovne. Ďakujeme, že nám napísala.

Keď koncom marca prišiel do košickej  arcidiecézy pozdrav z Ríma, veľmi som tomu nevenovala pozornosť. Blahorečenie! Veď a? Už ich tu na Slovensku bolo. Práve v Košiciach som absolvovala svätorečenie Košických mučeníkov so svätým Jánom Pavlom II. Ešte dnes si pamätám ako sme so spolusestrami nastúpili na zlú kyvadlovú dopravu a vstúpili do autobusu určenému pre biskupov a kardinálov. Všetci sme sa zasmiali. V autobuse vtedy tak nenápadne stál aj vtedy pomocný košický biskup o. Bernard Bober. Uťahoval si z nás najviac. Tak milo. S pochopením, že sa môžete zmýliť.

Takže späť. Nejaký oznam o blahorečení sa ma netýkal. A tak som si aj povedala, že na peknú slávnosť určite pôjdem. Netušila som, že Anka (ako teraz už našu blahoslavenú, voláme) si vybrala mňa. Začalo to jedným nevinným telefonátom o. Pavla Hudáka – Nemohla by si trochu pomôcť? Vraví sa, že keď sa dá psovi kosť nízko, rád za ňou skočí, ak ju dáte vysoko, pes odhadne svoje možnosti a pri veľkej výške sa ani nepokúsi. Presne toto bol ten moment. Trošku? Troška sa dá zvládnuť. A tak som pomaličky prichádzala na chuť „našej Anke”. Napriek tomu, že som chodila na jej hrob, že som poznala jej históriu, nebola „mojou” sväticou.  Ale chcela ňou byť.

A tak sme začali spolu bojovať. Anka chcela, aby som viac išla do hĺbky jej príbehu a toho, čo klíči v dušiach mladých ľudí, ktorí prichádzali k jej hrobu a ja som si išla svojou cestou. Toto bude pre mňa len nejaká pomoc pri nejakej udalosti. Ale nešlo to. Stále som bola viac a viac vtiahnutá do toho, čo sa okolo mňa dialo. Napokon som si uvedomila jednu vec. Nejaká moja spolusestra učila tú dievčinu na základnej škole. Poznala moje spolusestry! Ona sa naučila duchovnému životu práve skrze rehoľné sestry! A keď mi toto urobilo v hlave „blik!”, bolo mi jasné, že sa musím naplno ponoriť do udalostí.

Asi je to ťažké opísať nejakú tú moju prácu. Poďme iba k posledným dňom. Ešte v stredu sme prežívali 176. výročie založenia našej Kongregácie. Pribudla nám do spoločnosti nová spolusestra Magdaléna a ja som hneď po tejto slávnosti telefonovala a vybavovala, rýchlo prišla do Košíc na štadión, kde sa už začali rysovať budúce udalosti. Zoznámila som sa s partiou vynikajúcich mladých ľudí, ktorí tvrdo pracovali, málo spali a pili veľa kávy. A ja som chodila do práce a odpisovala na všetky ich sms, messenger a iné informačné toky. Keď prišli dobrovoľníci, žila som už len na mobile. Denne som odpovedala takmer na 300 správ. Anka bola mladá, dnes by tiež používala mobil a internet. A tak sme tieto zázraky techniky využívali naplno. Nielen ja, všetci. Ešte v piatok v noci som odpisovala na niektoré maily. To už bola vlastne sobota. Bolo 0.25, keď som zhasínala na izbe.

Nastal Ankin deň. A hoci som nemohla byť priamo na štadióne a nasávať tú atmosféru, tešila som sa, že ju môžu zažívať toľkí ľudia. Až v čase, keď k hlavnému oltáru prinášali slávnostný relikviár, som vybehla von. A zrazu som tam plakala a utierala si slzy. Malé dievča z konca sveta sa stalo známou celému svetu! Obzrela som sa okolo seba a veľa ľudí plakalo rovnako intenzívne ako ja. Rýchlo som utrela slzy a bežala si robiť svoju robotu. Tak, Anička, už si blahoslavená! Už si tá, ktorá nám môže vybavovať v nebi protekciu! Tak vieš čo! Som triedna. A v mojej triede v tomto školskom roku má väčšina dievčat 16 rokov. Prosím ťa za ne, oroduj za ne!

Na stole mám položenú dotykovú relikviu blahoslavenej Anny. Dievča s jednoduchým menom, ale silnou vierou. Nauč ma byť takou sestrou, aby jedného dňa mohli byť „moje” dievčatá na nebeskej hostine spolu s tebou. A vieš čo? To teda bude párty! Už teraz sa začínam tešiť.

Hermana Matláková