Aj Ježiš si musel vybrať
Pokúšaním diabol vyviedol prvých ľudí z raja na púšť života. Ježiš sa na púšti štyridsať dní pripravuje vyviesť z nej všetkých ľudí do skutočného života, do nebeského kráľovstva.
Prví ľudia boli naplno v synovskom vzťahu k Bohu. Diablovi sa podarilo ich zmiasť a pomýliť. Pokušenie vždy tak funguje: zdanlivo chce uľahčiť, ale napokon všetko skomplikuje. Namiesto toho, aby sa Adam a Eva tešili zo všetkých darov, ktoré zadarmo dostali od Pána, súhlasom s pokušením nechali zo seba urobiť vlastníkov. Diablovi sa podarilo otočiť ich smerovanie od Boha k sebe samým. A tak začal človek kradnúť pre seba: najprv jablko, poznanie dobra a zla, potom lepší podiel, nadvládu… Celé dejiny spásy dosvedčujú, že človek zostal veľmi ťažkopádny, aby dobre pochopil, čo je to synovská dôvera a odovzdanosť Pánovi či vďačnosť za dary života.
Musel prísť Ježiš, aby nás svojím príkladom od základu začal učiť, čo je to byť Otcovým synom skrz-naskrz. Keď Otec pri krste v Jordáne verejne, s láskou potvrdil jeho synovstvo, Ježiš odchádza na púšť, aby sa vo svojej synovskej identite zoči-voči tomu, čo ho očakávalo, ešte viac upevnil. A práve túto delikátnu chvíľu – upevňovanie svojej identity – využíva diabol na jeho zneisťovanie. Aj Ježišovi na púšti ponúka jedlo, popularitu a moc. Ježiš pred pokušením neuniká, nevolí si ľahšiu cestu, ale mu čelí. V pokúšaní diablom sa opiera o Písma, ktoré sú aj pre nás kľúčom pre rozlišovanie, čo je od Otca a čo od zlého. Svojím príkladom nám Ježiš ukazuje, ako sa pomocou Písma máme upevňovať vo svojej synovskej či dcérskej identite a zároveň odolávať zlu.
Naopak, diabol nás nenaučil nič iné, len si vymáhať alebo si ukradnúť, a tak „mať“ nejaké omrvinky tohto sveta. Ježiš nás nielen učí, ako „byť“ každodenne obdarovanými milovanými Otcovými deťmi, ale nám vymohol, lepšie povedané milujúco vytrpel, aby sme už zemi „boli“ naplno a raz „mali“ všetko navždy.
Keď sa v dejinách spásy toľkí dokázali nechať obdarúvať Bohom, prečo nie aj ty či ja? Veď Božie dary sa kradnúť nielen nesluší, ale ani netreba.
Dagmar Kráľová