Adventný slovník

0 Liturgia

Úseky Adventu tohto liturgického roku B sú charakterizované štyrmi programovými slovami: Bdelosť, Evanjelium, Svedectvo, Milosť. V ostatnej časti prirodzeného pochodu času, keď svetlo stále viac ustupuje tme a zdá sa, že príroda zaspáva, Cirkev žije čas Adventu, ohlasujúc príbeh, ktorý nie je „uzavretý“ sám v sebe, ale je otvorený pre stretnutie.
Obdobie sa prirodzene stáva rečou, ktorá – použijúc vyjadrenie A. Rizziho – hovorí o viere a poukazuje na svoje „liturgické povolanie“. Z biblických textov, ktoré nám liturgia v tomto období ponúka, môžeme vyťažiť to, ako nás adventný slovník sprevádza v chápaní tohto obdobia, ktoré je pre kresťanský život také dôležité.

1.nedeľa: „Bdelosť“

„Bdejte“ je Ježišovo slovo, ktorým toto obdobie Adventu začíname. Je to posledné slovo, ktoré Ježiš zanecháva svojim učeníkom i všetkým (Mk 13, 37) pre obdobie, keď budú musieť žiť počas tvrdých dní jeho utrpenia (Mk 14, 34. 37. 38), a taktiež pre celé obdobie „neprítomnosti ženícha“, od jeho Paschy po jeho návrat.

Pán, ktorý sa vráti, je pripodobňovaný „pánovi domu“, ktorý odišiel na cesty a ktorého návrat zostáva pre jeho sluhov, čo majú zatiaľ strážiť jeho dom, neznámy. Nikto nemôže predvídať jeho návrat. Môže prísť „či večer, či o pol noci, či za spevu kohúta alebo ráno“ (Mk 13, 35)! Prichádza večer, keď ho Judáš, jeden z jeho učeníkov, za peniaze odovzdá do rúk jeho protivníkov, tých, ktorí mu číhajú na život (Mk 14, 17). Prichádza o polnoci v srdci temnoty a noci, keď je Ježiš „súdený“ (Mk 14, 60 – 62) pred veľradou, pred veľkňazom. Prichádza za spevu kohúta, keď ho aj priateľ, ktorému dôveroval (Ž 40, 10), trikrát zaprie a pre ľuďmi sa k nemu nepriznáva (Mt 10, 33)! Prichádza ráno, keď veľkňazi spolu so staršími, zákonníkmi a celou veľradou ho odovzdajú do Pilátových rúk (Mk 15, 1), zveria ho pohanskému tribunálu (pozri E. Bianchi, Il Vangelo di Marco, Qiqajon, Magnano (BI) 1984, s. 249).

A tak sa toto posledné Ježišove slovo stáva slovom, ktoré je schopné interpretovať každú prítomnú chvíľu jeho učeníkov všetkých čias, ktorí sú vždy – „večer, alebo o polnoci, alebo za spevu kohúta alebo ráno“ (Mk 13, 35) – v nebezpečenstve, že ho zradia, posúdia, zaprú, odsúdia.

„Bdejte“ nie je slovo, ktoré by bolo treba závistlivo uchovávať, aby sa stalo užitočným v ďalekej budúcnosti…, ale „slovo“, ktoré sprevádza každý krok života učeníkov, ktorí kráčajú za svojim Učiteľom v ťažkom období utrpenia a v ťažkom období neprítomnosti ženícha, ktoré je tiež obdobím stretnutia a vernosti.

Ježišov výkrik, ktorý otvára toto obdobie Adventu, nie je potvrdením jednoduchej neprítomnosti, ale znamením „skrytej prítomnosti počas večerov, nocí, svitaní, rán v jednotlivých dňoch človeka“. Prítomnosti, ktorá sa môže stať stretnutím – Adventom! –, pretože „teraz – hovorí nám to liturgia Adventu – nám v každom človeku a v každom čase prichádza v ústrety… aby sme ho prijali!“.

2.nedeľa: „Evanjelium“

Druhé slovo, ktoré liturgia ponúka v „slovníku“ Adventu, je evanjelium. Ak prvý výraz – bdelosť, bdieť – bol Ježišovým posledným slovom, ktoré zveril svojim učeníkom pred svojim umučením, výraz „evanjelium“ otvára Evanjelium podľa Marka (1, 1).

Celým Starým zákonom prechádza očakávanie tohto nového slova zo strany Pána. Proroci ohlasovali priblíženie sa ohlasovateľov krásnych správ, evanjelizátorov. Izaiáš hovorí ľudu, ktorý bol v exile a bez nádeje, o posloch dobrých správ, svedkoch, čo napriek slabosti, ktorú človek zakusuje v sebe samom a v stretnutí so sebou (Iz 40, 7), ohlasujú, že slovo nášho Boha trvá naveky (Iz 40, 8) a to je istý základ, na ktorom sa postaví budúcnosť. V Starom zákone sa tento výraz stal terminus technicus pre poukázanie na zásah Božej záchrany v prospech svojho ľudu Izraela, tejto očakávanej, vzývanej a nádejnej udalosti.

Markovo evanjelium preberá práve tento výraz Starého zákona, aby začalo svoje rozprávanie a pokračovalo v očakávaniach Izraela, aby hovorilo o Ježišovi z Nazareta, poukazujúc na neho ako na udalosť Božej záchrany: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna“ (Mk 1, 1). Prví Ježišovi učeníci premýšľajú o svojej životnej skúsenosti s tým človekom z Nazareta a jeho osobu a jeho ohlasovanie nazývajú „evanjeliom“, pretože objavia, že práve v ňom sa uskutočnilo definitívne Božie slovo, ktoré je schopné do hĺbky uzdraviť a oslobodiť človeka.

Výrazom „Evanjelium Ježiša Krista, Božieho Syna“ sa nepoukazuje iba na dobrú zvesť, akou bolo ohlasovanie Ježiša Krista v slovách a v skutkoch, ale tiež a predovšetkým to je krásna správa, že to bol samotný Ježiš, pretože v ňom a v jeho ľudskosti sa uskutočňuje definitívny Boží zásah v prospech jeho národa a ľudstva.

Ale čo sme my s týmto vzácnym a silným slovom spravili? Ak prvé komunity mali takú silnú skúsenosť so zmŕtvychvstalým Pánom, že ho spoznali ako Božie „evanjelium“, ako to, že my sme významnosť tohto výrazu natoľko zmenšili, že je schopný evokovať iba štyri knižočky, ktoré nám odovzdávajú Ježišove slová a život?

Advent navracia toto slovo do stredu nášho života a pozýva nás klásť si otázky na spôsob nášho očakávania Toho, ktorý prichádza. Vskutku Advent evanjelizuje našu dobu, dobu každého človeka a ľudstva tým, že mu oznamuje, že je tu niekto, koho treba očakávať, a že ten „niekto“ je Božím „evanjeliom“ pre život človeka. Advent nám pripomína, že kresťan nie je ten, kto so strachom a smútkom očakáva strašný a hrozný Boží súd na konci dejín, ale ten, kto vie, že čas je strážcom krásnej zvesti, Božieho „evanjelia“, ktoré ho prekvasí zvnútra, ktoré vytvára novosť tam, kde sa všetko zdá „už povedané“. Advent nám pripomína, že sme predovšetkým strážcovia tohto nového slova, ktoré Boh v Ježišovi Kristovi vyslovil, aby oslobodil človeka od všetkých jeho strachov, ktoré ho držia ako otroka.

3.nedeľa: „Svedectvo“

Tretím slovom, ktoré stretneme na našej ceste Adventom, je „svedectvo“. Liturgia tretej nedele zveruje tento výraz hlasu a tvári Jána Krstiteľa. On, Ján, človek poslaný od Boha, mal vydať svedectvo svetlu: „On nebol svetlom, ale bol poslaný, aby vydal svedectvo svetlu“ (Jn 1, 8). V Božom pláne, v jeho pôvodnom projekte „bol život a život bol svetlom ľudí“ (Jn 1, 4). Svetlo života, ktoré je prítomné v Božom pláne, sa stále šíri a svieti, hoci ho tmy neprijali, svetlo vo tmách svieti, je stále dostupné, osvecuje (Jn 1, 9) a v živote prijíma každého človeka, ktorý prichádza na svet (Jn 1, 9). Boží plán, ktorým je život v plnosti, žiari vo svetle a osvecuje každého človeka, ale človek často neprijme svetlo, v ktorom svieti život, a žije v temnotách, zatiaľ čo je volaný ku svetlu.

Toto svetlo-život, odmietnuté ľuďmi, si berie telo v Ježišovi, v ktorom sa pôvodný Boží projekt prejavuje a vtelí sa v plnosti. On „bol pravým svetlom, ktoré osvecuje každého človeka a prišlo na svet“ (porov. Jn 1, 9). Človeku, ktorý prijal život v klamstve, to Slovo, ktoré sa stalo telom, zjavuje cestu života. Ján prichádza, „aby vydal svedectvo o svetle“, aby vyburcoval v srdci človeka túžbu po svetle. Jeho svedectvo je slabé, hoci jeho hlas zvučí s odvahou a silou. To Krstiteľovo svedectvo musí zobudiť túžbu po živote v plnosti, ktoré v sebe prináša.

Preto je Ján človekom Adventu, lebo on natrvalo zostáva týmto svedectvom, ktoré kričí na púšti, aby oči ľudí urobil pozornými na svetlo, ktoré nevyhnutne žiari.

Ján svoje „svedectvo“ o svetle vyjadruje v negatíve: on nebol svetlom. Iný je svetlom sveta a on prišiel, aby ukázal jeho prítomnosť, aby povedal, že svetlo žiari: „Medzi vami je ten, ktorého nepoznáte“ (Jn 1, 26). Iný musí byť v strede, Iný musí byť očakávaný, Iný je pravým životom, ktorý žiari ako svetlo.

V čase Adventu sa nám v postave Jána pripomína potreba uvedomiť si tieto hlasy, ktoré hovoria „nie iba ja“, ale sú tu skutoční svedkovia svetla, schopní zobudiť v nás túžbu života a svetla, tí, čo poukazujú na tvár toho Iného, na ktorom žiari plnosť Božieho plánu, ktorý je životom od počiatku. Advent nám v Jánovi hovorí, že dočasnosť je miestom, v ktorom sa v čase žije svedectvo: je to miesto ne-idolatrie, pretože nepúta pohľad človeka na seba samého, nemá nároky konečnosti, ale stavia nás na cestu príbehu s pohľadom zameraným k naplneniu.

Advent by nám v Jánovi mal upriamiť pohľad s podozrením na toho, kto hovorí: „To som ja,“ alebo ak pozrieme na zavŕšenie Kráľovstva, „aha tu… aha, tamto je“ (Lk 17, 23). Advent by nás mal upriamiť pozerať s podozrením na každé očakávanie konečnosti, pretože tam sa rodí idolatria, ktorá sa stáva temnotou zabraňujúcou vidieť pravé svetlo.

Advent nás v Jánovi volá ku autentickému svedectvu prijať a dať. Umožňuje nám odhaliť radosť z poznania, že v malých svedectvách je tajomstvo stretnutia toho, v ktorom žiari život v plnosti, aby sme počúvali povolanie, ktoré nosíme v srdci, ktoré je Božím plánom, ktoré je život.

Advent, ktorým prechádzame s pohľadom upriameným na budúcnosť, je v skutočnosti chválou dočasnosti (A. Louf), dnes, keď sa stáva miestom svedectva Absolútneho, ktorý hľadá srdce človeka. Tak sa naše oči v škole Adventu stanú schopnými vidieť, ako z jednoduchej kontemplácie zeme, ktorá vytvára vegetáciu, z extrémnej „dočasnosti“ záhrady, ktorej nádhera trvá zopár mesiacov, možno spozorovať ohlasovanie Božej spásy, ktorá sa prejavuje a žiari (Iz 61, 11).

4.nedeľa: „Milosť“

Štvrté slovo, ktorá nachádzame na našej ceste Adventom, nás chce uchráni od presvedčenia, že naše námahy pre prípravu cesty v púšti, pre vyrovnanie krivých chodníkov, pre zníženie vrchov a kopcov, pre zaplnenie údolí sú tými, ktoré tvoria tento čas. Toto slovo, ktoré nachádzame v Lukášovom evanjeliu v zvestovaní anjela Márii, je „milosť“.

Jedná sa o výraz, ktorý je Lukášovi veľmi drahý. Výdatne ho používa tak vo svojom Evanjeliu, ako aj v Skutkoch apoštolov.

„Milosť“ poukazuje na Boží dar, ktorý je stále ako manna, ktorú Pán dal ako pokrm ľudu, ktorý kráčal na púšti k zasľúbenej zemi. Ona sa rozpustí v rukách toho, kto sa ju snaží nahromadiť, zadržať, a skazí sa tomu, kto ju pokladá za automatickú záruku, ktorá každodenne nezávisí od slobodného a láskavého skutku Toho, ktorý je skutočne zdrojom života.

Tento výraz osvecuje jeho bohatstvo na našej ceste Adventom, ktorý sa už končí. Príduc ku dverám slávenia tajomstva vtelenia Slova a jeho zjavenia sa svetu, nachádzame toto slovo, ktoré nás disponuje, aby sme sa dali do pokorného a vďačného postoja prijatia. Postoj toho, kto vie, že nemá nič, čo by dal, ale všetko nezištne dostáva.

Je to Máriina spôsobilosť, ktorú stretáme v rozprávaní o zvestovaní v Lukášovom evanjeliu. Ale ešte skôr je tým, čo vyznieva z rozprávania, ktoré nachádzame v Druhej knihe Samuelovej, keď Boh sľúbi Dávidovi dom. Kráľ Dávid si myslí, že on postaví chrám, veľkolepý dom pre svojho Boha. Aj prorok Nátan zostane ohromený kráľovým projektom a verí, že sú to krásne a veľké plány, ale Božie slovo počas tej istej noci zjavuje, že nie Dávid postaví dom, ale samotný Boh postaví dom pre kráľa (2 Sam 7, 11). Boh takto odhaľuje každý ľudský nárok a neustále dáva pred oči človeka dlhý príbeh, v ktorom sa on ukázal verným v konaní v prospech svojho ľudu.

V anjelovom zvestovaní Márii sa v plnosti zjavuje milosť Boha. Máriu anjel pozdravil ako tú, ktorá je „plná milosti“ (v. 28), a hneď potom jej hovorí, aby sa nebála, lebo našla milosť u Boha. Boh je ten, ktorý v Synovi stavia dom pre svoj národ a pre ľudstvo, teda miesto plného spoločenstva s ním. Toto všetko sa splní spôsobom, ktorý potvrdzuje jednoznačným štýlom – panna/matka –, že všetko je milosť! Boh je verný svojim prísľubom a dom je postavený nie ľudskou rukou (Sk 7, 48), ale samotným Bohom. Mária je ženou Adventu, pretože nám ukazuje úplnú ochotu prijatia milosti.

Vo vianočnej noci budeme čítať úžasnú stať z Listu Títovi, ktorá vysvetľuje Vianoce, vtelenie Slova, ako zjavenie milosti: „Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva násaby sme v tomto veku žili triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej(1, 11 – 14). Štvrté slovo Adventu osvecuje našu bdelosť (I. nedeľa) novým svetlom, navracia prvý a skutočný význam slova evanjelium (II. nedeľa), aby všetko bolo stálou a krásnou zvesťou; dáva zmysel svedectvu (III. nedeľa), ktoré treba dostať a dať, a disponuje nás pre pokorné prijatie! Toto je cesta, ktorú nám môže tento malý adventný slovník ponúknuť.

 

Matteo Ferrari osb-cam, Monastero di Camaldoli

Preklad: Jozef Skala, sdb

Foto: Fra Angelico: Zvestovanie, Wikipedia