Absurdnosť kresťanstva (Jn 3, 14 – 21)
Zdá sa, že kresťanstvo sa vymyká normálnym mentálnym štruktúram človeka. Sme akoby iní, nepochopiteľní. Vidíme to na množstve hlúpych predsudkov o kresťanstve v dnešnej dobe (a často sme sami prví, ktorí ich potvrdzujú) i nepochopení, ktoré nás odsúvajú mimo „civilizovanej“ spoločnosti. Veď posúďte:
Súdna sieň. Privedú na proces známeho zločinca, ktorý kradol, ničil, ponižoval… a on sám to priznáva. Sudca teda vynesie prísny trest, povedzme 50 rán palicou. Odklepne rozsudok, podpíše ho… a zrazu rozkáže strážnikom zložiť zločincovi reťaze a prepustiť ho na slobodu! On sám skladá z pliec sudcovskú róbu a líha si na dereš! Absurdné, však? Ale čo iné je spoveď, v ktorej Boh berie môj hriech na svoje plecia?
Ďalší príklad: každé náboženstvo má niekde vo svojich základoch obetu. Odráža to psychickú potrebu človeka kontrolovať to, čo ho presahuje. Berie teda niečo zo svojho a odovzdáva to v rituálnom obrade nejakému vyššiemu princípu, aby si ho takto naklonil, alebo mu niečo splatil, v horšom prípade aby si z neho urobil dlžníka (veď to poznáme z postojov našich modlitieb a pôstov): pre Izraelitov a islam sú to obety zvierat, pre hinduistov cmar a korenie, pre kapitalizmus a komunizmus sú to dane. Moja otázka teraz je: Aká je naša, katolícka obeta…? Je to môj čas na modlitbu? Peniaze do zvončeka? Pôst…? Je to, pravdaže, Eucharistia. Ibaže jej podstatou je Boh, ktorý sa obetuje človeku… človek sa na nej zúčastňuje, aby prijímal obetu Boha! Absurdné, však?
Nuž, evanjelium dnešnej nedele nám hovorí, že to absurdné nie je. Ani sa to nevymyká nášmu ľudskému pochopeniu. Je to dokonca nevyhnutné a nemôže to byť inak. Prečo? Lebo láska. Lebo keď je Boh milujúci Otec, je samozrejmé, že nebude od svojich detí požadovať obety, ale on bude ten, ktorý berie zo svojho, aby dával. Keď je Boh milujúci Otec, súdi podľa pravdy, ale prijíma trest, možno aj (a tu sa rúham) spoluzodpovednosť za zločiny svojich detí… Dokáže to však pochopiť iba ten, kto sa z lásky rozdáva.
Milan Hermanovský, augustinián