7 tajomstiev bolesti v živote zasvätenom Bohu (II.)
Každé povolanie prináša so sebou veľa radosti a bolesti. Vyžaduje to rast a dozrievanie v láske k Bohu v našom povolaní. Chceme sa podeliť o 7 tajomstiev bolesti aj v živote zasvätenom Bohu.
4. Stretnutie s Ježišom na krížovej ceste – tajomstvo stretnutia sa s bolesťou
Jozef Hegglin
To najdôležitejšie, zároveň najťažšie a často najbolestnejšie v našom živote sú vzťahy. Sväté písmo nám prezrádza, že ani v prípade Márie a Ježiša komunikácia nebola vždy iba radostná, bezstarostná a bezproblémová. „Syn môj, čo si nám to urobil?… Prečo ste ma hľadali?“ – „Nemajú vína … Čo mňa a teba do toho, žena?“ – „Vonku stojí tvoja matka a chce sa s tebou rozprávať… Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Tieto slová určite boleli, dokonca zranili. Ak vzťah Panny Márie s jej Synom bol niekedy bolestný, ako to je potom pre nás, ktorí sme hriešnici, keď padajú ťažké, zraňujúce slová?!
Vzťahy sú najčastejším prameňom bolesti, zvlášť keď naše rany dostanú kvôli hriechu ešte aj infekciu: to môže byť sebaľútosť, temné želanie poškodiť osobu, ktorá nás zranila, vedomá alebo nevedomá túžba po pomste atď. Aké je to bolestné v našich komunitách, keď „sa pýcha urazí“, keď niekomu ide o moc, keď sú sloboda alebo dôvera zneužívané, keď musíme žiť s niekým, ktorý má narcistickú, večne nespokojnú, emočne nestabilnú, agresívnu, hraničnú, teatrálnu povahu. V týchto prípadoch sa chceme prirodzene vzdialiť od toho spolubrata alebo spolusestry.
Opačná bolesť je, keď sa rehoľník alebo rehoľná sestra stretáva s najmilovanejším človekom na svete. Vo fáze zaľúbenosti sa môže stať veľkým utrpením túžba vyslobodiť druhého z krížovej cesty, vlastniť ho a pustiť sa s ním na novú, inú cestu.
Ešte ďalší druh bolesti je, keď zasvätený/á nedostáva slobodu potrebnú pre osobný rast, keď je človek tlačený do nejakej cesty, ktorá nie je ani jeho osobná, ani Božia.
V udalosti štvrtej bolesti, ako aj inde v evanjeliu vidíme v Panne Márii ženu, ktorá od začiatku do konca poskytovala svojmu Synovi nie iba blízkosť, lásku a dôveru, ale zároveň aj priestor a slobodu. Keď mal dvanásť rokov, dala mu slobodu, aby zostal celý deň sám. Teraz ho tiež necháva ísť svojou cestou: nepodáva mu ručník ako Veronika, nenesie zaňho kríž ako Šimon z Cyrény, nekvíli a nenarieka ako jeruzalemské ženy, ale svojou prítomnosťou a pohľadom plným lásky mu dáva silu pokračovať.
Mária zachovávala všetko, slová a udalosti, ktoré nepochopila, vo svojom srdci. Tam našla silu byť verná.
5. Ježišovo ukrižovanie a smrť – tajomstvo smrti
Hermana Matláková
Pri tomto tajomstve v živote zasvätených, som sa pýtala na skúsenosť rehoľných sestier, ktoré sprevádzajú ľudí v posledných chvíľach života. Ako Panna Mária pod krížom vo chvíli smrti svojho Syna aj ony stoja pri zomierajúcich ľuďoch ako matky a sestry v Ježišovi Kristovi..
Smrť u každého jednotlivca je osobná a iná. Preto som bola nútená uvažovať aj nad tou mojou. Tiež som zmenila – na základe prežitých odchodov mojich pacientov do večnosti – svoje životné priority. Pochopila som, že základné a prvé miesto má skutočne láska k Bohu a blížnemu, prejavujúca sa odpustením a zmierením, čo prináša radosť, pokoj a prijatie prechodu z časnosti do večnosti.
sr. Marcela
Služba zomierajúcim je pre mňa veľkým darom. Znamená to, že môžem slúžiť tým, ktorí už skoro uvidia na vlastné oči Ježiša. Najkrajšie je hľadieť do ich očí, ktoré práve vidia Ježiša – z tváre do tváre. Vtedy sa, podobne ako vo sviatostiach, stretávam s Ježišom už tu na zemi.
sr. Gertrúda
Podstatou sprevádzania je byť pri človeku, byť s ním v jeho posledných chvíľach života. Keď som pri lôžku zomierajúceho, zdá sa mi, že som svedkom Tajomstva. Niečoho, čo ma presahuje. Ten človek tam ešte je, ale aj už nie je. Je tam jeho telo – telesná schránka, ale jeho duša pomaly odchádza a ja môžem byť pri tom a posilňovať túto dušu modlitbou, tichou prítomnosťou, stiskom ruky… A to dáva zmysel tejto službe. A je tam aj radosť aj smútok, zmes pocitov. Radosť, že duša sa vracia naspäť domov, a smútok nad odchodom blízkeho človeka či nad bolesťou či zápasom, ktorým možno musel prejsť.
sr. Ladislava
Sprevádzanie zomierajúcich je pre mňa jednou z najväčších milostí, ktorej sa mi dostáva. Je úzko spojená s mojím povolaním… V prvej práci, práve pri zomierajúcej pani, som intenzívne prežila osobnú Ježišovu lásku ku mne – lásku až na smrť na kríži a tiež silné volanie opätovať ju… Tak som, hoci až po istom čase, na toto volanie odpovedala… Odvtedy vnímam svoje poslanie pomáhať najnúdznejším, najbezbrannejším, s ktorými sa Ježiš stotožňuje a ktorých čaká otvorená náruč Otca. V tejto službe si silno uvedomujem svoju vlastnú zodpovednosť za život ako cestu, prípravu na večnosť. Tiež veľmi silno vnímam výzvy svätej Faustíny, aby sme nenechali zomierajúcich samých v tomto rozhodujúcom boji, aby sme im pomáhali milujúcou pozornou prítomnosťou a modlitbou. Zasvätený život poukazuje na prvenstvo Boha, ktorý je mojím Pánom, Ženíchom, mojím všetkým. Prítomnosť pri chorých, ktorí už nič nevlastnia, ktorí sa pripravujú predstúpiť pred svojho Stvoriteľa, mi pomáha „oprašovať“ si toto moje osobné smerovanie.
sr. Gorazda