2. veľkonočná nedeľa (Jn 20, 19 – 31)
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.
A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“
Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“
Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“
Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
Strach porazený pokojom Zmŕtvychvstalého
Strach zatvára dvere a uzatvára srdcia.
Strach je následok hriechu a má svoje korene v smrti. Preto človek urobí všetko, aby zastavil blížiacu sa smrť. No márne.
Kristus stanúc sa spoluúčastným na ľudskej prirodzenosti, úplne poslušný svojmu Otcovi, svojou láskou do krajnosti oslobodzuje človeka z otroctva smrti. Rozláme brány tej najdesivejšej temnoty strachu – podsvetia. A preto jeho láska dokáže prejsť každým uzatvorením, ktoré postaví strach ako prekážku. Jeho pokojný dych prináša učeníkom pokoj a radosť, a robí ich spoluvíťazmi nad smrťou ducha i tela. A tak to, z čoho mali strach, sa stane ich silou a svedectvom.
A práve Tomáš, osoba protikladov a jeden z Dvanástich, je nám daný za príklad… nám, ktorí stojíme medzi strachom a radosťou. Tomáš, ten hlboko milujúci apoštol, ale zakorenený v realite smrti a strachu. Ten milujúci apoštol, ktorý pozýval svojich spoločníkov, aby šli do Betánie zomrieť spolu s Kristom. Ale je to aj ten rozčarovaný apoštol, ktorý váha prijať správu o zmŕtvychvstaní svojho Pána. Ten, ktorý vie, že nič ľudské nemôže prekonať toho pradávneho zotročovateľa – a preto, keď zbadá Jeho rany lásky,rozpozná víťaza a vyznáva: „Pán môj a Boh môj!“
Evanjelista Ján nám tak skrze vieru apoštola Tomáša zanecháva posolstvo, že rozpoznanie prítomnosti Zmŕtvychvstalého v Cirkvi a v osobnom živote prichádza práve skrze jeho rany a sakramentálne gestá lásky (sviatosti).
Tak sa starozákonné zvolanie a pozdrav Šalom (pokoj, zdravie, požehnanie) pre Kristových učeníkov v liturgii mení na gesto odovzdávania radosti zo spásy! Gesto, ktoré nám pripomína, že boli rozlomené brány tej najdesivejšej temnoty strachu!
„Pokoj vám!… Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“
Vladimír Peregrim SDB