100 rokov od narodenia bl. Zdenky Schelingovej

Onedlho  si pripomenieme  sté výročie narodenia  bl. Zdenky – Cecílie Schelingovej. Narodila sa 24. decembra 1916 v Krivej na Orave krátko pred polnocou. Jej rodičia  Pavol a Zuzana, rod. Pániková, ju prijali ako desiate dieťa. Pri krste jej  dali meno Cecília. Radostné a pokojné detstvo prežila vo veľmi skromných podmienkach. Hlboko veriaca početná rodina, úcta k rodinným príslušníkom i k ostatným ľuďom v dedine zanechali trvalú stopu v jej myslení a prežívaní.

K Milosrdným sestrám Svätého kríža  nastúpila Cecília ako dospievajúce 15-ročné dievča so  zdravým, bohatým citovým životom. Milovaná rodičmi, súrodencami, formovaná životom viery a príkladným životom  kňaza vo farnosti, majúc pre očami  život rehoľných sestier v jej rodnej obci, bola schopná  naplno sa otvoriť volaniu Kristovej lásky.

Ako zdravotná sestra pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave, krátko v Humennom a opäť v Bratislave až do 29. februára 1952, keď bola zatknutá pre pomoc hospitalizovaným väzneným kňazom. Pobyt vo vyšetrovacej väzbe bol  spojený  s bezohľadným mučením. 17. júna 1952 bola odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty  slobody a 10 rokov straty občianskych práv.  Sestra Zdenka cez utrpenie a príkoria života rýchlejšie naplnila svoj život a dozrela pre nebo. Zomrela v nedeľu ráno 31. júla 1955. Nemala ešte ani 39 rokov. Jej život doznel ako pieseň lásky, ktorú neuhasili ani veľké vody neprajnosti doby, v ktorej žila.

Sestra Zdenka vyrastala v milujúcom prostredí hlboko veriacej rodiny.  Spoznala a uverila v lásku, akou ju Boh miluje. Láska bola hybnou silou jej duchovného života. Sprevádzala ju z rodičovského domu, uschopnila ju darovať svoj život Ježišovi v sľube čistoty, chudoby a poslušnosti, hriala ju v srdci po celý jej zasvätený život a vyvrcholila v jeho dramatickom závere. „Všetko, čo sa s nami robí, dáva nám Ježiš, a čo nám Ježiš podáva, na to sa musíme vždy usmievať. Tebe dám svoj mladý život na obetnú paténu za duše, lebo všetko, čo mám, či radosť, či bolesť, ospevuje na mne chválu Božiu. Všetko je krásne, nechcela by som s nikým meniť. Milujem Ježiša. Mám ho tak rada,“ čítame v jej rukopisných poznámkach.

 

Ako milosrdná sestra Svätého kríža sa formovala duchom evanjelia, napĺňala sa láskou k ukrižovanému a milosrdnému Pánovi, ale rovnako aj láskou k ľuďom ako zástupkyňa Kristovej lásky. Bola plná túžby po Bohu a plná zápasov o každodenné oslobodzovanie sa od príťažlivosti pozemských vecí. Na zachovaných ústrižkoch papiera môžeme čítať slová: „Neviem zmazať vzdialenosť medzi mojím biednym životom a dokonalosťou. Chcem byť svätá, ale veľmi ťažko sa to uskutočňuje.“ A predsa svojou vytrvalosťou a vernosťou sa malými krokmi dopracovala k veľkej láske.

Svoju skúsenosť dôverného poznania Ježiša vyjadruje slovami: „Ježiša poznávaš takou mierou, akou mu chceš patriť.“ Aká úžasná pravda a hĺbka je ukrytá v týchto slovách. Ak mu naozaj chceme patriť, dáva sa nám poznať, otvára naše srdce i našu myseľ pre svoju láskyplnú prítomnosť. „Dajte mi, koho milujem, lebo naozaj milujem. Pomaly odhalím závoj svojho vnútra. Tento rastúci prúd schytil aj nás.“ Blahoslavená Zdenka bola naplnená touto vnútornou skúsenosťou lásky, že ak ho milujeme, stojí pri nás, je v nás, je celkom naším“.

Svätý Bernard v komentári ku knihe Pieseň piesní napísal: „Kto chce pochopiť, čo tu číta, musí milovať. Bez lásky márne budeme počúvať, alebo čítať ľúbostnú báseň. Ohnivú reč chladná hruď nezachytí“ (Sermo 79. in Cantica).

Podobne môžeme povedať: Kto chce pochopiť život a myšlienky blahoslavenej Zdenky, osobitne v poslednej dramatickej fáze jej života, musí milovať.

Hĺbka jej duchovného života nás udivuje, keď ďalej čítame: „Rada by som prenikla do najtajnejších záhybov duše a odkryla  najskrytejšie  hlbiny tajomstva…Vidieť dušu v celej jej veľkosti a kráse, dať ju na dlaň a poobzerať zo všetkých strán, nazrieť do jej najtajnejších kútikov, ak ju pristihneme vo chvíľach ponorenia sa do modlitby, kde sa zhovára duša so sebou, so svojím svedomím a s Bohom. Lebo pred Bohom, ktorý všetko vie a vidí, nemá zmysel nič skrývať a pretvarovať sa.“ V jej hĺbavom myšlienkovom svete môžeme pozorovať, že aj keď sa jej duch vznáša k výšinám, svoj život prežíva v každodennej realite. „Celý vesmír mi nemôže vziať Boha, ale hriech áno.“

Milovať môžeme len to, čo poznáme. V živote bl. Zdenky vidíme, že poznávanie Boha nie je len záležitosť rozumu, ale predovšetkým otázka túžby a pokory srdca. Čím úprimnejšie ho s túžbou hľadáme, tým viac ho nachádzame, ako to zachytila v hĺbke svojej duše a zapísala si v zápisníku: „Čím pokornejšie ku mne voláš, tým mocnejšou sa stávaš nado mnou.“ Božie slovo nám to potvrdzuje na mnohých miestach, že Boh je priťahovaný  pokorou hľadajúcej duše.

Inú osobnú duchovnú skúsenosť nám vyjadrila sestra Zdenka vo svojich zápiskoch takto: „Keď ho milujeme, sme sväté. On nič nechce, len milovať, to mu stačí. Tajomstvo lásky je v dôvere. Naša dokonalosť je stretnutie dvoch sŕdc. Boh sa dáva duši a duša Bohu. Začnem žiť život lásky, ak ho chcem milovať, budem ho veľmi milovať.“

Sestra Zdenka vedela, že do vzťahu s Bohom, ako do každého iného vzťahu, je potrebné investovať. Vo svojom zápisníku píše: „Musíme rásť v poznaní Boha, lebo keď nebudeme rásť v poznaní Boha, budeme rásť v poznaní sveta. A čo bude rásť pred nami, to si zamilujeme.“

Túžba poznávať a milovať Boha ju urobila otvorenou pre jeho pôsobenie. „Každý úsek môjho života zaplním ochotou prijímať účinkovanie Boha a jeho milostí v mojej duši.“

Práve pre túto vnútornú bola disponovanosť Zdenkina láska schopná obety: „Ježišu, nechávam ti celé svoje srdce, telo i dušu, aby boli tu pred svätostánkom zmiernou obetou za moje hriechy i za hriechy celého sveta.

Jej láska k Bohu sa nevyhnutne prejavovala láskou a službou blížnym: „Budem cibóriom lásky pre moje spolusestry, skláňaním sa ku všetkým a dám každej omrvinku lásky Kristovej.“

Sestra Zdenka milovala ľudí, nie teoreticky, nie abstraktne, ale reálne, takých, akých stretala v konkrétnych životných situáciách. Duše, ktoré sa celkom odovzdajú Bohu, majú srdce oplývajúce láskou, ktorá nebude nikdy prekonaná.  Sestra Zdenka pobádaná Kristovou láskou bola schopná naplniť slová Písma:Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

 Jej vytrvalosť a vernosť v čase skúšok majú veľkú výpovednú hodnotu. Naozaj svedčia, že „ani veľké vody“ neprávosti a nespravodlivosti „lásku neuhasia“ (Pies 8, 7). Vidíme, že s narastajúcim tlakom jej láska a odovzdanosť rástli. Neprávosť a násilie, ktoré boli na nej spáchané, ju nezlomili. Ubližovali jej telu, jej ľudskej dôstojnosti, ale nezlomili jej lásku. Milovala a odpúšťala. „Odpustenie je najväčšia vec v živote,“ vypovedala zo svojho vnútra pravdu, z ktorej žila, spoluväzenkyni pani Helene Kordovej. Zlo nemalo prístup do jej duše zjednotenej s Bohom.

Ani veľké utrpenie neuhasilo jej lásku: „Keď milujem Krista, všetko je ľahké. Cítim, ako pomaly vylievam krv za toho, koho milujem.“ Sestra Zdenka poznala  cenu utrpenia pre spásu duší, vo svojom utrpení sa dokázala  spojiť s Kristovým utrpením, preto jej  láska bola neprekonateľná. V jej zápiskoch čítame: „Nielen božsky žiť, ale aj božsky trpieť. Iba o jedno chcem vždy prosiť: Ježišu, daj, aby som ťa vedela vždy viac a viac milovať aj v utrpení.“

Výsadným právom lásky je, že môže žiadať obety. Boh, ktorý naplnil jej život, žiadal obetu a ona sa mu veľkodušne dala k dispozícii. Sestra Zdenka verne vytrvala v láske. V utrpení a príkorí zavŕšila svoj život. Nám všetkým zanecháva tento odkaz: „Milujte, milujte ešte viac! Dávajte z lásky aj niečo navyše!“

Blahoslavená Zdenka, vypros nám dar lásky, ktorú ani dnešné veľké vody ľahostajnosti a nelásky neuhasia.

Bohom milovaná, rodičom darovaná, Láske odovzdaná Zdenka, oroduj za nás!

 

sr. Dominika Galeštoková, sestry Svätého kríža SCSC

foto: archív zž